The Last Hope

Sny

Vrátili sme sa späť do práce. Čas ubiehal rýchlejšie než doteraz. Skenovanie, tlačenie, menenie cenoviek šlo ako po masle. Celý ten čas som myslel na neho. Ako to myslel, že som to jediné čo ho tu drží? Chcel sa snáď odsťahovať? Napádali ma aj horšie myšlienky, ako napríklad že sa chce zabiť, ale rýchlo som ich vyvrátil. Občas nám osud zadelí do bytia záhady. Záhady, ktoré nedokážeme sami rozlúsknuť, a občas sa stáva, že na ne odpovede nikdy nenájdeme. Nikdy sa možno nedozvieme, prečo dinosaury vymreli. Ani prečo všade po svete nachádzame stopy dávnych kultúr, ktoré boli vyspelejšie než za aké ich vedci pokladali. Ale toto bolo o niečom inom. Prečo mi vstúpil do života? V živote by ma nenapadlo čo niekto tak obyčajný dokáže spraviť s niekoho životom. Ako niekto dokáže zmeniť niekoho myslenie úplne od základov? Je to vôbec možné? Nech sa snažím ako len chcem, na niektoré otázky odpovede ešte nemám, a možno ich ani nikdy nenájdem, no sú záhady, ktoré sa časom sami vyriešia. Rovnako ako noc vystrieda deň, tak aj smútok a depresiu vystrieda šťastie a radosť. Alebo alkohol. Alebo on. Je to všetko o pohľade na svet. Keď je niekto celý život pesimista, je jasné, že svet vidí tmavo. Keď je niekto optimista, svet vidí rúžovo. Ale čo som potom ja? Ja, čo už od detstva žijem s vedomím, že od momentu, kedy som sa narodil, umieram. Kedysi som si vravel že toto nie je život, ale smrť. Žiadne vyhliadky do budúcnosti, nič. Nič než prázdnota dennodenného bytia. Žiadne pocity, nič konkrétne, čo by sa dalo špecifikovať. Proste len prázdnota. Ani šťastný, ani smutný. Keby mi niekto povedal, že raz budem mať chuť žiť, vysmial by som sa mu do očí. Nikdy som si nepredstavoval že budem šťastný, pretože predstieranie je jedna vec, zatiaľ čo skutočný, úprimný úsmev druhá vec. Ale teraz? Teraz je to ako otočenie sa o stoosemdesiat stupňov. Ako nové prebudenie. Ako keby sa mi tie sny o lepšom zajtrajšku splnili. Môže za to on? Aj keď sa snažím akokoľvek vyvrátiť tú teóriu, niečo vo mne mi vraví, že to je tak. On je to svetlo nového dňa, ktoré zaháňa tú chladnú realitu. Dodáva mi nádej v lepšiu budúcnosť, lepší život. Ale na ako dlho? Ani nie tri mesiace. Ozvalo sa vo mne svedomie. Nemôžem mu to povedať.

Z týchto úvah o existencii ma prebudila až vedúca. „Koniec zmeny Dominik." Usmievala sa. Omámene som na ňu hľadel.
„To už?" Zasmiala sa.
„Si tu už hodinu po zmene. To si si neuvedomil?" Zmätene som hľadel okolo seba. V predajni sa nachádzalo už pár zákazníkov. No do pííííí!
„Asi som sa pozabudol." Usmial som sa a utekal rovno do šatne sa prezliecť. Nikde nebol. Vytiahol som zo skrinky mobil. Dva neprijaté hovory. Nick. Okamžite som vytočil. Chytil to na prvé zazvonenie.
„Kde si toľko?" Hlas mal príjemný, žiadne vytočenie. Uf...
„Prepáč drahý, trocha som sa pozabudol." Zasmial sa.
„V pohode. Som v kaviarni vedľa tak si pohni."
„Okay. Okay." Prešiel som cez detektor a ponáhľal sa von z predajne. Dvere sa otvorili a stál som už na čerstvom vzduchu. Otočil som sa a uvidel ho ako vychádza z kaviarne. Usmieval sa.
„Čo sa stalo že si zostal tak dlho?" spýtal sa hneď. Pokrčil som ramenami. Mám mu povedať že som preberal v hlave základy existencie? „Prepáč, ja len..." odmlčal som sa. „Pozabudol som sa akosi." Pokus o nevinný úsmev. Hľadel mi do očí. „To nič. Pôjdeme už?"
„Am... jasné, poďme." Netrvalo to dlho a už sme ležali jeden na druhom a pokojne spali. Teda, ako kto.
Moji démoni sa vrátili v dobe, kedy som si myslel, že som sa ich už zbavil. Sny už neboli také jasné ako predtým. Videl som už len jeho urevanú tvár ako sa skláňa nad hrobom. A Veroniku, Kayu a zopár ľudí. Zdesene som si uvedomil, že som pochovaný zaživa. Chcel som kričať, ale z úst mi nič nešlo. Žiaden zvuk, ani tvár sa nepohybovala. Toto je smrť? Vidíš ostatných ale oni teba už nie? Chcel som zdvihnúť ruku, ale nešlo to. V tom zhora spadla zem. A všetko sa zastrelo, stmavlo.

„Nie! Nie! Nie!" kričal som zo spánku. Nick ma pevne objímal a tíšil. „Všetko je v poriadku. Som tu. Pšššt." Jeho ruky ma obopínali ako dve veže. Z očí mi tiekli slzy. „Neboj sa, je to v poriadku. Bol to iba zlý sen." Iba zlý sen? Skôr neodvrátiteľná blízka budúcnosť. Stále ma objímal. Moje telo sa triaslo. Nechcel som takto skončiť. Nie teraz, keď som ho našiel. „Čo sa ti zdalo?" spýtal sa jemne. Vystrašene som mu hľadel do očí. Poviem mu to? Radšej nie. „Len... autonehoda." Zaklamal som.
„Tu si v posteli, nie v aute." Vlepil mi bozk na líce. „Áach mal by si sa oholiť. Picháš." Zaúpel a odtiahol sa odo mňa. Zasmial som sa. „Neboj, budem na to myslieť keď vstanem."
Znova sa ku mne pritiahol a zvalil ma na chrbát. Hlavu mi položil na hruď a hladkal vlasy.
„Ešte môžeme odpočívať." Zavrnil. „Tak spi sladko, blondiak môj."
„Ako si praješ, drahý môj." A privrel oči.

Nie, nemôžem mu to povedať.
Po niekoľkých bezesných hodinách som sa prebudil. Nick pri mne nebol. Zmätene som sa obzeral okolo seba. Možno už šiel.
Vstal som, urobil si kávu. Vyšiel som na balkón a zapálil si. Kofeín mi zohrieval telo a uvoľňoval svaly. Potom som šiel do izby pre mobil. Bola tam SMS-ka. Od Nicka.

Ahoj milacik, prepac ze som odisiel, ale mama mi volala ze sa nieco stalo, prepac. Vecer sa vidime. Nick.