The Last Hope

Problémy - časť 2.

Všetkým ktorí toto tu čítajú - snáď sa vám to bude páčiť :) Zajtra ak budem stíhať, pridám ďalšie asi dve-tri časti - ako budem stíhať, tak :) 

Prebudil som sa na búšiace srdce a bolesť v hrudníku. Ani som nečakal, hneď som utekal na WC vyzvracať všetko, čo som v žalúdku mal. Práve som splachoval keď zaklopal Nick.
„Si v poriadku?" ozval sa jeho hlas.
No super. Ešte on mi tu chýbal. „Hej, chvíľka..." rýchlo som prešiel k umývadlu a umyl si tvár. Oči rozšírené, koža biela ako stena, kruhy pod očami trochu menšie, ale stále tam boli, rovnako ako mierne vpadnuté líca. Sakra, musím s tým niečo urobiť.
Zo zrkadla som vytiahol korektor a narýchlo zo seba urobil aspoň čiastočného človeka. Potom som otvoril. „Hej, som okej." Povedal som sebaistejším hlasom než som sa skutočne cítil.
Nick stál pri chladničke. Na sebe mal stále čierne skinny a károvanú zeleno-bielu košeľu. Vlasy mal rozcuchané ale inak vyzeral v poriadku byť.
„Skutočne?" chcel sa uistiť.
V tej chvíli som neveril tomu, čo sa udialo hneď v ten moment. Žalúdok znova zaprotestoval a prakticky ma donútil otočiť sa a znova zvracať. Jediným rozdielom bolo to, že tento krát bol Nick so mnou. Ach Bože! Ak máš milosť, zabi ma hneď teraz!
Pomohol mi vstať a dôjsť k umývadlu, kde som si znova umyl tvár, takže aj všetok korektor a pred pánom Urodzeným som sa ukázal v pravej podobe. Nemožno poprieť že bol zdesený, keď videl v akom stave som.
„Vyzeráš...hrozne." vydal zo seba.
A čo si čakal, princeznú Šalatienku? Debil!
„Vďaka." Zašomral som.
Pomaly sme šli do kuchyne, kde mi napustil pohár vody a podal mi ho. „Pi."
Keď videl ako sa mi ruka klepala, radšej pohár chytil a pomáhal mi s pitím. Potom ho položil na stôl a spýtal sa na lieky či nejaké mám. Ukázal som roztrasenou rukou na komodu. Podišiel k nej a začal sa v nej prehrabovať. „Camitotic?" spýtal sa. Pokrútil som hlavou. „Varumin?" kývol som mu.
„Koľko?"
Ukázal som dva prsty.
Podal mi tabletky a znova naplnil pohár vodou a pomohol mi s pitím. Nakoniec ma odviedol do postele.
„Odpočiň si, okej?"
Ja mám odpočívať?! Však ty si tu hosť, nie ja!
„A žiadne nie. Proste, snaž sa vyspať. Prejde to."
Chcel som vyvaliť na neho oči že to čo si chlape akože dovoľuješ? Ale únava ma premohla skorej ako som stihol zaprotestovať.
Prebudil som sa až o pár hodín neskôr. Nick už v dome nebol. Na stole v kuchyni ale nechal odkaz –
Ďakujem za pomoc a prespatie.
Ani nevieš ako si to vážim. V pondelok teda. Vyzdrav dovtedy.
Nick.

Urobil som si kávu a vyšiel na balkón. Hlava ma našťastie nebolela, takže som celý zvyšok dňa len ležal v posteli a premýšľal nad všetkým, čo sa stalo.
Večer som si hodil sprchu a zaspal behom chvíľky.

V pondelok som mal poobedňajšiu zmenu, takže až od druhej som robil. Stihol som si teda nakúpiť potraviny a upratať. Potom som sa pobral do práce.
Keď som vchádzal do predajne, srdce mi búšilo o sto šesť. Nechcel som stretnúť Nicka. Alebo chcel?
Vošiel som do šatne a prezliekol si tričko za firemné. Čisto biele tričko s logom firmy. Vlasy som si dal do copu a šiel za vedúcou. Našťastie tu Nick ešte nebol, takže mi dala prácu, ktorú som okamžite šiel vykonávať. Na pokladni byť od pol tretej až do zatváračky. Ako by neviem už kto povedal Pohoda jahoda.
Zákazník za zákazníkom, kopa výrobkov, občas nejaký ten známy človek, inak monotónnosť.
Dobrý deň. Platba kartou? Stravné lístky? Tašku k tomu nechcete? Ďakujeme za nákup. Dovidenia!
Nacvičené formulky, falošný úsmev po celý čas.
Nicka som celý deň nevidel. Možno dnes ani neprišiel. Keď už bola predajňa zavretá pre zákazníkov, šiel som na fajčiarku, kde som vyfajčil dve cigarety. Potom som šiel do šatne sa prezliecť. Zrovna keď som mal vyzlečené tričko a obliekal si svoje – PUNK IS NOT DEAD – niekto vošiel.
„Am..ahoj, si okej?" ozval sa neistý hlas. Nick.
„Celkom aj hej." Odvetil som.
„Je ti už lepšie ako včera, však?"
Čo ho do toho, ako mi je?!
„Celkom aj hej." Opakoval som sa ale bolo mi to fuk.
Chvíľka mlčania.
„Ja som len chcel ešte raz poďakovať za tú sobotu. Moc si mi pomohol."
„V poriadku, nič to nebolo." Otočil som sa a vyčaroval najkúzelnejší úsmev aký som len vedel.
Líca mu očerveneli.
Čože mu?
„Čo ty a tvoj dom? Žiadne známky divokej oslavy neboli nájdené?"
Očividne sa mu uľavilo keď som zmenil tému. „Vďaka tebe nie." Usmial sa tiež.
Okay. Bol čas ukončiť rozhovor.
„Fajn teda. Idem už. Čau." Prešmykol som sa vedľa neho. Hneď čo som odišiel, zamieril som do kaviarne. Nutne som ju potreboval a mlčky som ďakoval ani neviem už komu za to, že je to non stopka.
Dopil som kávu a odišiel domov.
A takto prebehol skoro celý pracovný týždeň. Od poobedia do večera respektíve do noci v práci, potom káva aby som vydržal cestou domov a doma spánok.
Nicka som celý týždeň už nevidel. Našťastie.

V sobotu som už mal voľno, tak ma Kaya presvedčila, aby sme šli na priehradu neďaleko mesta sa kúpať. Nebol som z toho nadšený moc, ale nenamietal som.
Keď sme tam došli – šli sme s jej bratom na aute – zaparkovali sme pri strome. Tam si rozložili deku a jej brat už hneď skočil do vody. Našťastie tam nikto nebol. Len my.
Kayi som opisoval zvyšok príbehu, ktorý nezažila. Prakticky sa skoro urobila len nad tým, ako som ho ukladal do postele.
„Ach, tak by som si priala aby tu bol." Zapriadla na čo som razantne zareagoval.
„Len cez moju mŕtvolu!"
„Vravel tu niekto mŕtvolu?" ozval sa jej brat a vzápätí som už bol vo vode.
Kúpali sme sa už dobrých pár hodín. Slnko pálilo, no moja koža bola biela ako bleduľa jarná.
Okolo popoludnia sme už jedli sendviče. Nie že by som ich chcel, ale nemohol som inak. Zapili sme ich nealko radlerom a potom sa už len tak opaľovali (ja som si dopĺňal vitamín D).
Bola chvíľa pred šiestou, keď Kayi zavolala mama, že má prísť domov. Aj keď sa jej nechcelo, nakoniec šla. Ja som ostal. Dom som mal len asi desať kilometrov odtadiaľ, takže som sa rozhodol že pobyt na vzduchu mi prospeje. Kaya síce chcela aby ma jej brat zaviezol domov, ale odmietol som. Nakoniec odišli.
Ešte chvíľu som si užíval slnečné lúče, potom som sa pomaly chystal k odchodu, keď nejaké auto zaparkovalo presne na tom mieste, kde parkoval Kayin brat.
Skoro ma porazilo keď som uvidel, kto v ňom bol.

Bol to Nick. Na jednej strane som ho chcel utopiť, na druhej strane, niečo vo mne ho aj rado videlo.
„Ma porazí asi." Prehodil som keď vystúpil z auta.
„Vážne?" kontroval mi mojou vlastnou zbraňou.
Mal oblečené hnedé trištvrťáky, biele tielko a žabky.
„Prečo máme na seba také neuveriteľné šťastie?"
Nick sa zamyslel. „Kto vie."
„Či ty ma sleduješ?"
Jeho výraz sa hneď zmenil a líca očerveneli. Kurva fix, prečo mu očerveneli?
„Nemôžem povedať že ťa sledujem. Ja len chodím na svoje obľúbené miesta a bum, si tam ty."
Rozhodol som sa že budem dnes milý k nemu. Nemal som chuť sa hádať. Alebo neutrálny?

    Sadol som si na peň stromu a zapálil si. Nick si sadol pri mňa a tiež si zapálil.
„Odkedy tu si?" spýtal sa.
Zamyslel som sa. Odkedy som tu vlastne? „Od deväťdesiateho šiesteho, čo ty?"
Zasmial sa. „Nemyslel som rok narodenia, ale odkedy si tu, na tomto mieste. Od dnes, od včera, či?"
„Asi päť hodín už."
„A to si ani trocha Déčka nechytil?" Pohoršene na mňa pozrel.
„Nemôžem za to že mám kožu ako mŕtvola." Obraňoval som sa.
„Nie, to nemôžeš." Nakoniec uznal a ďalej fajčil. Ja som už dofajčil. Postavil som sa a podišiel k vode. Nabral som si ju do rúk a opláchol si tvár, keď sa mi zahmlelo pred očami a už som len ležal vo vode, tvárou obrátenou ku dnu. 

    Nick ma okamžite vytiahol a snažil sa prebrať. Moje telo však reagovalo len tak, že sa triaslo. Vnímal som všetko, avšak nemohol som sa hýbať. Videl som Nickove slzy, ako sa ma snaží dostať od vody preč, zatiaľ čo ja som bol paralyzovaný.
„Sakra Niko! Preber sa!" kričal a položil ma na trávu. Skontroloval mi pulz. No do piči, veď ja nedýcham!
Položil ruky na moju hruď a niekoľko krát ju stlačil. Potom mi otvoril ústa a snažil sa vohnať kyslík do pľúc. Nič. Kurva však mal svoje pery na mojich!
Znova to zopakoval, pričom neustále mi kričal aby som sa prebral.
Asi na tretí krát sa mu podarilo prebrať ma k životu.
Rozkašľal som sa a zhlboka sa nadýchol.
„Ak mi povieš že si v poriadku, zajebem ťa." Vyhlásil a konečne si sadol.
Radšej som mlčal.
Nick ma nakoniec zaviezol domov a bez opýtania ma odprevadil dnu. A zostal. Prečo zostal? Chcem to? Či?
Vybral mi lieky a podal mi ich. Respektíve, znova mi pomáhal aj s pitím. Potom mi pomohol do postele. Sadol si na kreslo oproti a pozoroval ma.
„Čo ti je?" spýtal sa nakoniec.
Mám mu to povedať?
Myšlienky mi prúdili hlavou ako po závodnej dráhe. Prázdnym pohľadom som hľadel niekde za neho. Ako keby som hľadal útočisko.
„Kde máš rodičov?"
To ma prebralo k životu.
„Nie sú." Vyšlo zo mňa tak ticho, ako keby som to ani nepovedal. Ale Nick to počul.
„Čo sa im stalo?" spýtal sa po chvíli.
„Otca som nikdy nepoznal, mama zomrela pred rokom a pol pri autonehode. Súrodencov nemám. Starých rodičov tiež nie."
Keď som to vyslovil, z očí mi vytryskli slzy.
Nick na mňa hľadel nemým pohľadom.  V očiach mal neskutočnú ľútosť a strach. „Tie lieky...sú na..."
„Rakovinu." Vyšlo nakoniec zo mňa.