The Last Hope

Epilóg

Sú to už tri roky, odkedy sme sa dali tým prapodivným spôsobom dokopy. Tri roky, odkedy som našiel niečo, za čo sa oplatí bojovať. Niekoho, kvôli ktorému som sa zmenil natoľko, až som na moment zabudol, kto som.
Nemôžem tvrdiť, že som sa zhrozil z toho. Nick sa pre mňa stal zmyslom života. Pri ňom som znova cítil, že som človek. Predtým som cítil len prázdnotu.  Prázdnotu obklopujúcu tú bezútešnú existenciu. Ale v momente, kedy mi vtrhol do života, všetko sa zmenilo. Moje depresie a trápenia zmizli. Netvrdím, že to bolo ľahké - všeličím sme si prešli, ale našli sme si k sebe cestu a celý zvyšok života je pred nami.

„Vieš že dnes máme výročie?“ Ucítil som, ako má jeho ruky objali zozadu a jeho pery má príjemné šteklili pri uchu. Práve som robil kávu - karamelovú.
„Tri roky sme už spolu.“ pousmial som sa nad tým číslom, otočil sa a venoval mu bozk. Aj po troch rokoch to bolo stále ako po prvý krát. Keď všetko zastane a cítim len jeho prítomnosť, mravčenie v celom tele a oddanosť, ktorú mi stále dokazuje. Je to úžasné, že ani po toľkých rokoch sa nezmenil a stále na mňa hľadí ako na tú najkrajšiu vec na svete.
„Mali by sme to nejako osláviť.“ zahryzol mi do ušného laloka. Awww je to krásny pocit!
„Žiadna disko!“ vyletelo zo mňa okamžite.
„Len to nie.“ zaúpel. Obaja máme v živej pamäti, čo sa stalo, keď sme šli naposledy na disko. Radsej na to už nespomínať!
„Mal som na mysli niečo inakšie. Také... Naše.“
„Ležať celý deň v posteli?“
„To som zrovna nemyslel, ale môžme aj to.“ usmial sa na mňa.
„Tak?“
„Pamätáš na to miesto, kde som ťa vytiahol z vody?“
Jasné že si to pamätám! Však mi vtedy liezol na nervy. Ach. Vážne mi liezol na nervy? Ukázal mi, kto som. Otvoril mi oči a vďaka nemu mám chuť žiť.
„Hej, pamätám si na to miesto.“
„Za ním je jedno miesto ešte. Vieš ktoré, však? “
Usmial som sa na neho. „Ľúbim ťa. Takže fajn.“
Odpovedal som mu na nepoloženú otázku a znova ho pobozkal. Zrazu ma zodvihol na ruky a niesol do postele už. Jemne ma položil a ľahol si na mňa. Jeho telo ma privalilo a už sme prežívali ďalšiu z našich chvíľ, ktoré sme obaja milovali. Nie vždy sme mali sex. Viac ako to nás bavil spôsob, akým sme si vedeli užiť jeden druhého.
„Tákže pán Lee, ideme oslavovať? “ zavrnil mi do ucha a naďalej mi spôsoboval erupcie v celom tele.
Pobozkal som mu tetovanie s mojim menom, ktoré mal pod kľúčnou kosťou.
„S tebou čokoľvek. “

Ležali sme na lúke a pozorovali hviezdy. V ten večer padali hviezdy.
„Praj si niečo. “ zašepkal mi do ucha a znova si preplietol prsty s mojimi.
„Nechcem si nič priať. Všetko čo som chcel už mám.“ významné som na neho pozrel. „Mám teba. To je všetko čo som si prial.“
Nie je tu nič, čo by mohlo dokázať, ako veľmi ho milujem. Nič čo by mohlo zmerať moju lásku k nemu. Všetky tie slzy a zúfalstvo, ktoré som prežil by som znova podstúpil, len aby som mohol byť s ním. Naveky. Nikdy mi nepovedal nič, čím by ma zranil. Tak ďaleko sme zašli... a tak ďaleko ešte zájdeme. Chcem byť čo najlepší, aby ma nikdy neopustil. Kvôli nemu sa oplatí trpieť.
Kedysi som si myslel, že sa nikdy nedám do poriadku, ale vďaka nemu som sa dal. A..
„Vieš že bez teba ani spať nemôžem. Udržuješ ma nažive. Nechcem aby si odišiel. Si všetko čo mám a.. Všetko čo chcem. Neviem si predstaviť čo by som robil bez teba. Ani ako by som dokázal žiť. “
Myslím že toto bolo jedno z najkrajších vyznaní, aké mi kedy povedal. Teda, bolo ich už veľa, ale toto sa mi najviac zarylo do pamäti.
„Ľúbim ťa, Nick. A.. Chcem aby sme boli spolu naveky. A...“ chcel som aj niečo povedať, ale už ma mal v moci a celý svet okolo nás prestal existovať. Skrátka zmizol.
Bol to jeden z tých momentov, kedy ďakujete všetkému živému aj neživému, ba aj imaginárnemu za to, že ste sa spoznali a môžete byť spolu.

Vyšiel som zo sprchy. Dlhé hnedé vlasy boli prilepené na ramenách. Nick ležal v posteli a sladko driemal.
Už je to vážne dlho, čo sme spolu, no stále sa  cítim, ako keby sme boli spolu len chvíľu a stále sa spoznávame.
Myslím že toto je zmysel života. Ten, pre ktorý sa oplatí vydržať.
Usušil som si vlasy a zalial čaj. Bola jar a do práce sme mali ísť až na noc. Nickova teta nás stále podporovala a ako jediná nás neodsudzovala, narozdiel od Nickovych rodičov, ktorí sa ho zriekli.
Prvé lúče jarného slnka sa dotkli mojej tváre. Vlasy mi ožili v záplave medených odleskov. V tom sa otvorili dvere. Bol v nich on.
„Vieš že by som sa dokázal na teba pozerať aj celý deň?“ zašvitoril a sadol si ku mne. Odpil si z čaju a oprel si hlavu o moje rameno.
„Dnes zistím, či tá experimentálna liečba fungovala.“
„Pôjdem s tebou?“ spýtal za.
„Môžeš. Ale zatiaľ čo ja budem tam, ty mi kúpiš niečo na jedenie.“
Oči sa mu rozžiarili a pritakal. „Bude to najlepšie jedlo, aké si kedy jedol.“ zaškeril sa.

Lekár ma príjemne prekvapil. Nádory sa začali zmenšovať a pomaly sa z toho dostávam. Viac ako tomu som sa potešil tomu, že budem s Nickom vážne dlho.
Keď som vyšiel z nemocnice, Nick ma už čakal v aute. Usmieval sa. Videl to na mne.
„Tákže miláčik, je načase si dať najdokonalejšie jedlo, aké si kedy jedol.“ uškieral sa a otváral mi dvere.
„Som zvedavý, láska.“ pobozkal som ho na líce a už sme šli ku nám.
A na prekvapenie - on varil. A bolo to úžasné.
„Vážne si varil?“ neveril som vlastným očiam a chuťovým pohárikom. Nick sa stále pyšne usmieval.
„Z lásky k tebe čokoľvek. “
„Čo tak...“ a hneď ako sme dojedli ma už niesol do postele, kde mi vytvoril ten najkrajší deň.

Koniec.

Takže, konečne som sa dopracoval k epilogu, tak snáď sa páči :)
Btw - perličky pridám zajtra snáď :D