The Last Hope

Obavy

Áha. Tak tým sa to vysvetľuje všetko. No nič, pokrčil som plecami a šiel do sprchy. Najprv som sa oholil a potom sa osprchoval. Mal som štyri hodiny čas, než pôjdem do práce, takže som pustil práčku a opral si zopár vecí. Keď som potom pil už druhú kávu, pozrel som na mobil. Zavolám mu? Vytočil som.
Prvé zvonenie.
Druhé zvonenie.
Tretie zvonenie.
Štvrté zvonenie.
Stále nič. Asi ho nemá pri sebe. Zapálil som si. Dofajčil som už druhú, keď som to znova skúsil. Konečne zdvihol. „Áno?" hlas mal skľúčený, smutný. „Stalo sa niečo?" spýtal som sa opatrne. Nevedel som v akom psychickom rozpoložení je. „Prepáč, ale stalo sa niečo a nemám moc času ani náladu na hovorenie."
A položil. Zmätene som hľadel do mobilu. Čo sa také muselo prihodiť, že zložil bez pozdravenia? Zmocnili sa ma obavy. S blbým pocitom som šiel do práce. Vedúca tam nebola, no šiel som do skladu, kde som vykladal tovar. Nemal som ani poňatia o tom, čo sa mohlo stať, no asi to bude niečo vážne, keď ho to hentak zmorilo.

Celú zmenu mi behali po hlave najrôznejšie scenáre, ktoré sa mohli prihodiť. Od úmrtia až k sťahovaniu. Čo z toho to bolo ale netuším. Nicka som nevidel vôbec. Asi ani do práce neprišiel. Za vedúcu suploval ten druhý. Ako obvykle, urobte hento, urobte tamto, a potom zase hento a tamto. A tak to šlo celú zmenu. Bez prestávky som všetko robil a po konci zmeny som šiel do kaviarne. Jedno latté machiatto a šiel som domov. Občas som pozeral na mobil, či mi nevolal alebo neposlal SMS-ku, ale nič z toho. Ako keby na mňa úplne zabudol. Rovnako ako som šiel do práce som šiel aj spať. S obavami a neistotou.
Snívali sa mi rôzne veci, niektoré sa ani popísať nedali. No najviac ma desila vízia toho, že sa na mňa vyjebal. Že proste si povedal a koniec, nemám chuť byť s takým kokotom ako som ja. Však aj tak to nemá budúcnosť. Alebo aspoň nie dlhodobú. Myslím že ani jeho rodičom som sa nepozdával. Čo ak to všetko bolo len klamstvo? Čo ak to všetko čo sa udialo bola len zákerná hra? Hra na city, klamstvo a keď som sa mu nepozdával, urobil koniec. Ale on taký není. Nemôže byť! Už som počul zvesti o ľuďoch, ktorí zatiaľ čo boli s jedným človekom, písali si s dvoma a aj viacerými ďalšími. A potom, keď sa rozlúčili s jedným, šli za druhým. Môže byť aj on jeden z nich? Čo ak? Tie pocity sú hrozné. Ako keď sa celý svet začne rúcať priamo pred očami. A všetky tie ideáli zrazu zmizli, rovnako ako chuť žiť. Je to pocit ako keby sa všetka váha sveta upriamila priamo na vás a vy ste klesali dolu, niekde kde vás nikto nenájde. Do krypty z ktorej nie je žiadna cesta preč. Labyrint bez východu. Výbuch všetkých emócií, ktoré sa skĺbia do jediného, neznesiteľne bolestivého pocitu, ktorý nebolí na povrchu, ale hlboko vnútri, a začne zvierať všetky orgány, až sa začne ťažko dýchať. Myslíte si, že spánok to napraví, no po prebudení je to ešte horšie. Doľahne na vás všetka tá bolesť a cítite to ešte viac ako predtým, pretože ďalší deň ubehol a nič sa nezmenilo, nič sa nezlepšilo. Taký to je pocit. Rozreval som sa. Nechcem to zažívať. A najhoršia vec na tom všetkom bola to, že nikto nemohol počuť tie výkriky. Nikto nepríde a nepovie že všetko bude v poriadku. Pretože rovnako ako vo vesmíre nikto nezačuje váš krik, tak ani to kričanie vo vnútri nikto nezačuje. Bol som na to všetko sám. Tak ako vždy.

Čas prakticky ani nehral žiadnu úlohu. Bolo jedno koľko som čakal, od Nicka neprišla žiadna správa ani hovor. Možno to už takto bude stále, kto vie. A ak hej, tak to bude tak len na pár mesiacov. Posledných pár týždňov prežijem na nemocničnom lôžku, zmierený s tým, že koniec je už nenávratne predo mnou. Nedožijem sa maturity, ani stužkovej. Všetko sa to skončí behom ukrutnej bolesti menom Život. Taký osud mi nadelili tam hore. Môžem bojovať, ale nemá to zmysel. Rovnako ako umierajúceho psíka nemožno zachrániť, tak ani mňa.
Teda, ak by sa našiel liek môžem ďalej žiť, ale pochybujem že by do môjho skonania niekto vynašiel liek. Ale úprimne, aj keby vynašli, odmietol by som. Aspoň by som mohol byť s mamou, ako ďalej prežívať zo dňa na deň a predstierať úsmev.
Slzy sa začali miešať s krvou. Už to prichádza. Pomaly, ale neodvratne. Zapil som lieky a šiel sa zhumanizovať. Nemá to cenu trápiť sa takto. Nie teraz, keď si chcem užiť posledných pár týždňov hraním sa na zdravého človeka.
Dnes som šiel peši. Prechádzal som cez celú dedinu, vnímal okoloidúce autá. Zopár deciek ktoré som ani nepoznal sa bavilo na ihrisku. Ich životy boli diametrálne odlišnejšie než ten môj. A vlastne, je toto aj život?
Keď som konečne došiel do predajne, zistil som, že vedúca ešte stále chýba a na celý týždeň má voľno, takže ju zaskakuje ten idiot. Prezliekol som sa, zapálil si a šiel odpracovať zmenu. Prakticky to bolo len o vykladaní nového tovaru, menení regálu, vymieňania tovaru a sem-tam fajčiarka. Nicka som nikde nevidel. Po skončení šichty som šiel rovno domov a rovnako ako minulý deň som prespal. A takto ubehol celý týždeň. V sobotu prišla ku mne kamarátka, takže aspoň trocha zábavy bolo. Otvorili sme fľašu čo doniesla - Jim Beam - a popíjali, fajčili a bavili sa o sprostostiach. Objednali sme si pizzu, nažrali sa do prasknutia, následne kukali nejaké filmy, počúvali hudbu a užívali si tú krásu ničnerobenia.
Marcela bola taká ohľaduplná, že ma vzala do nejakého baru, kde bol koncert nejakej kapely, ktorú som ako obvykle nepoznal. Marcela spoznala nových ľudí, ja som sedel vzadu v kúte a popíjal pivo za pivom, fajčil cigaretu za cigaretou. Marcela priviedla nejakého emáka k môjmu kútiku. Martin sa volal. Čierne vlasy, zelené oči a ako obvykle u každého jedného emáka , ktorého som kedy videl - tričko AA alebo PTV či BVB alebo SWS či už neviem akej kapely. Nikdy som tú komunitu nechápal. Vravia o sebe, že sú iní ako swageri, no vôbec nie sú. Sú takí istí, ibaže sa obliekajú do iného a majú všetci narovnako vlasy. Originalita u nich neexistuje, alebo som ju aspoň nevidel. V časoch, kedy som mal ešte Facebook, videl som pár obrázkov emákov. Najzvláštnejšie bolo, že na jednej fotke bola celá skupina a prakticky všetci mali AA tričko, narovnako vlasy, a telá typu raz zafúka a odjebe ich to. A to sa vraj babám páči? Respektíve, čo sa na tom niekomu môže páčiť? To neustále zbieranie lajkov prakticky za nič, komentáre typu OOOO TY SI TAK KRÁSNY!; ASI SOM SA ZAMILOVALA; a podobne ma vždy rozosmiali. Idealizujú si človeka na základe výzoru, pričom aký je ani nevedia. Ale bohužiaľ, taký je dnešný svet. Kedysi sa deti bavili pomocou lopty a hier na ihrisku, dnes to sú smarfóny a zbieranie lajkov.
Keď sa Marcela tam dole z neho urobila, vytiahol som slúchadlá a počúval hudbu. Keď po ani prehratí jeden a pol albumu jednej kapely Marcela nikde nebola, napísal som jej SMS že idem domov a odišiel.
V mierne opitom stave som sa potácal ulicami mesta, ktoré bolo ožiarené neónmi. Väčšina pubertiakov bola v parkoch alebo v baroch a pila o sto šesť. Mne už stačilo. S hudbou v ušiach som pomalým krokom šiel domov. Síce to bolo šesť kilometrov odtiaľto, no rozhodol som sa tú cestu podstúpiť. Už len pre to vytriezvenie. Krom za krokom som sa dopracoval až k pizzerii, vedľa ktorej Nick býva. Z nechuťou som sa odvrátil a šiel ďalej. V tom do mňa niekto narazil. „Prepáčte, moja chyba." Dôverne známy hlas ma prebral z opitosti. Čo mám urobiť? „V pohode." Vysúkal som zo seba slová poznateľne hrubším hlasom a napravil si kapucňu, ktorá mi skoro spadla, a ďalej som kráčal. Takže je tu, ale neozve sa. Znova ma premohli pocity viny a nenávisti. Voči komu ale? Voči sebe, alebo voči nemu? Voči sebe... Urobil som už niekoľko metrov keď sa mi zastavila hudba. Sakra! Zabudol som zapnúť opakovanie skladieb. Za mnou som počul kroky, no neodvážil som sa obzrieť. Vytiahol som mobil a spustil odznova celý playlist. Či už si to ty, alebo nie, nemám chuť ťa riešiť. A kráčal som ďalej.
Netušil som, koľko času ubehlo odkedy som sa zrazil s Nickom, no kašľal som na to. Keď on kašle na mňa, môžem aj ja na neho. Zrýchlenou chôdzou som šiel hore kopcom, ktorý sa tiahol až do tej dediny, kde bývam. Okolo mňa prefičalo niekoľko áut. Väčšinou opití vodiči. Bol som už na dlhej rovine, keď jedno auto zastavilo. „Hej chlape, nechceš zviesť?" spýtal sa štyridsiatnik. Pokrútil som hlavou a ďalej kráčal. No ako som ďalej kráčal, uvedomil som si, že to auto ma stále sleduje. Zrýchlil som chôdzu a keď aj auto zrýchlilo, vzal som to cez rolu. Toto nebolo vôbec ale vôbec dobré!
Bežal som ako o život, alebo skôr ako mi to môj stav dovoľoval, no vodič bol už na poľnej ceste a prenasledoval ma. V zúfalosti som preskočil kríky a cez jablkový sad som sa dral čo najďalej ako som len vedel. Netušil som ,či je vodič ešte stále za mnou, no nemal som žiadnu chuť to zisťovať. Ako som už vychádzal zo sadu, potkol som sa o kameň a padol. Hlava ma rozbolela - padol som ňou na ďalší kameň. „Kurva!" zavrčal som a snažil sa vstať. Keď sa mi to už konečne podarilo, ďalej som utekal. Dobehol som k múru, ktorý ma delil od družstva. Otočil som sa. Ten štyridsiatnik ma prenasledoval stále. Nebol moc ďaleko odo mňa. Rýchlo som preskočil múr a o meter a pol nižšie dopadol. Bohužiaľ nie moc dobre. Zavrčal som a dal sa na útek. Preliezol som plot a cez osvetlenú ulicu som uháňal ako som len vedel. Než som dorazil domov, zbadal som v diaľke svetlá auta. Obišiel som ulicu a zozadu, cez záhradu som sa dostal dnu. Keď už som sedel v altánku, konečne som vydýchol. Hlavou mi vírili myšlienky, že čo by sa mohlo stať keby som nastúpil alebo neutiekol. Nič príjemné to bohužiaľ nebolo. Mierne vykoľajený tým, čo sa stalo, zavolal som Marcele a prikázal jej, nech radšej ide ku mne taxíkom. „Bude to tak bezpečnejšie, ver mi." „Okay Niko, tak teda... za..." odmlčala sa. „dvadsať minút pôjdem, čau zatiaľ." A položila. Z pozadia som ešte počul toho emáka - Mareka alebo ako sa volal. Uťahaný som šiel najprv do sprchy. Potom niekoľko cigariet a keď Marcela došla, šli sme si ľahnúť.
„Čo ti je?" spýtala sa po chvíli. Hľadel som do stropu a prehrával si celý týždeň. Ako Nick zrazu odišiel a ten telefonát, ako vôbec nebol v práci, ozývať sa neozýva, ako som ho stretol, ale asi ma nepoznal, naháňačka s nejakým pedofilom alebo kým. „Nie je mi moc dobre." Priznal som. „Ale Nikó," usmiala sa. „vieš že mne môžeš všetko povedať." Tak úplne všetko nie. Sú veci, ktoré je lepšie nechať si len pre seba. Ale Marcela je...Marcela. „Nejdeme si zapáliť?" spýtal som sa napokon. Súhlasila. A na balkóne, počas chladného vetra, ktorý fúkal, som jej všetko povedal. Vypleštenými očami na mňa pozerala ako na nejaké mýtické monštrum. „To ako vážne?" Bolo to jediné čo jej vyšlo z úst. „Bohužiaľ." Pritakal som. „Vravel že niečo sa stalo, a keď som mu volal, najprv nedvíhal, potom keď zdvihol tak ako keby to ani on nebol a následne keď som ho dnes stretol, ani ma nepoznal. Ale ja jeho hlas poznám!" Až moc dobre. Oprela sa mi o rameno. „Vieš Nikuško, ono možno sa ti zdá že sa na teba vyjebal, ale možno má fakt len nejaké problémy a nemá čas riešiť frajera a prácu a všetko vlastne zároveň. Možno je to na neho až moc veľa. Tak nehádž ho hneď do toho vreca." Usmiala sa. „Keby vieš čo ten môj urobil zase..."
„No dávaj." Rýchla odpoveď v nádeji, že nebudeme musieť preberať toho môjho..bývalého? súčasného? Čo je vlastne? „Však vieš že mi dal prístup na svoj FB, ale ten kokot malý zasraný si asi neuvedomuje, že ja som žena a že keď si tam vypisuje s dvestovkou ďalších báb, tak ja sa cítim ako... piate kolo u vozu. Vkuse sa mi sťažuje, že nemá moc času na nič, ale na vypisovanie si s nejakou Laurou alebo Andreou alebo Kristínou alebo neviem už jakou kurvou, na to čas má. Každá jedna mu píše že ho chce ale však v pohode. Má frajerku, ale ani tú si nevie vážiť. Myslí si, že keď raz za uhorský rok dôjde za mnou, tak že to je OK. Ale je na omyle! Vraj nemá čas a rodičia mu to nedovolia. Ale na koncert minulý aj predminulý a aj ten predpredminulý týždeň mu dovolili ísť v pohode. Že tam minul kopu peňazí je tiež v pohode, ale nájsť si desať mizerných eur a ísť za mnou, to mu rodičia nedovolia. Jasné." Pozeral som na ňu. Ja sa trápim s tým že prakticky ako keby som ani neexistoval pre neho, a ona? Ona rieši veci, ktoré by som občas radšej riešil. Samozrejme, radšej by som ich riešil ako riešil svoj život. Teda vlastne, smrť.
V tom mi zapípala SMS-ka. Zdesene som pozrel na mobil. NICK. „Od koho to je?" spýtala sa Marcela. Pozdvihol som pohľad k nej.
„My o vlku a vlk za dverami. Alebo na telefóne."
„Ukááááž." Zajásala a vytrhla mi mobil z ruky. „Tááákže, čo to tu máme." Nebránil som sa. Kľudne nech si prečíta. Aj tak to bude len SMS-ka typu Prepáč, nemôžem toto. Nič viac. Marcela zvýskla. „Bože Nikuško, však môže prísť? Prosííííííííííííííím." Zmätene som na ňu hľadel. „Čože?!" A ukázala mi SMS-ku.

Prepac drahy ze som nepisal, nebol v praci ani sa neozyval. Starka zomrela a nejako som nemal naladu na nic. Predvcerom bol pohreb a teraz som sa z toho akotak dostal a chcem sa ta spytat ci mozem prist. Prosim. Lubim ta. Nick.

Kukal som na mobil ako na zjavenie. Takže predsa len pohreb? A ja... Hlavou som sa oprel o rám okna. „Napíš mu čo len chceš." A šiel som dnu vziať si z komory fľašu nejakého alkoholu. Ešteže sme ich skladovali tak dlho. Dnes ho budem potrebovať, a nie len ja.