The Last Hope

Porozumenie časť 3.

Reval som ako malé decko čo stratilo svoju obľúbenú hračku. Schúlený v klbku na posteli. Srdce mi búšilo ako splašené. Z očí sa liali slzy zatiaľ čo telo sa triaslo.  Keď odišiel prvotný plač, vzal som žiletku a znova sa dorezal. Hlboko.  Slzy sa znova spustili...

Zvonenie mobilu ma prinútilo otvoriť oči. Nick. „Čo kurva chceš?!“ zreval som do telefónu.
„Ukľudni sa!“ zvreskol tiež. Chcel som mu vypičovať. Stalo sa.
„Čo odo mňa stále chceš?!“Vrieskal som. „Daj mi pokoj!“  Hodil som mobil do vankúša a rozklepal sa. Vzlykal som. Rozklepaný som sa znova schúlil do klbka a reval.  A reval. 
A reval. 
A reval.  

Chcel som mať mamu. Chcel som, aby tu bola teraz so mnou a objala ma, keď som to najviac potreboval a ubezpečila ma, že všetko bude dobré. Zahnala všetkých zlých démonov a utíšila môj plač.  Ale mama tu nebola. Zabil ju ten skurvený kokot. Vzal mi všetko čo som mal.  Chýbaš mi mami. Vzlykal som a znova sa hral  so žiletkou. Nakoniec som vzal fľašu vodky a dopil ju. Riešiť to alkoholom? Vážne? „Jebať sa na to!“ 

Ďalší deň prišla Veronika. Predtým som však musel všetko upratať. Nesmeli tu byť žiadne stopy po tom, čo robím. Dalo mi to kopu práce, ale zvládol som to. 

Keď prišla, podal som ten najlepší herecký výkon, aký som len dokázal. Šli sme na zmrzlinu, do kina a večer sme kukali ešte nejaké stupídne reality show na MTv.  Ďalší deň odchádzala už na chatu, ktorú jej rodičia mali za mestom. Rozlúčili sme sa a sľúbila mi, že ďalší týždeň sa vráti. Ale na celý víkend.
Nedeľu som preležal v posteli. Nechcelo sa mi vôbec vstávať, nič. Len ležať. A na nič nemyslieť.  V pondelok som šiel znova do práce. Ako obvykle, skončil som v sklade, kde som najprv preberal tovar a potom ho aj vykladal. Nicka som nikde nevidel, čo mi celkom aj vyhovovalo.  No nech som sa snažil ako som sa snažil, stále mi behal po mysli. Čo to so mnou urobil?

O niekoľko dní neskôr, konkrétne v stredu, som ako obvykle pracoval. Vonku sa spustil poriadny lejak. Začalo hrmieť a bola tu búrka. Väčšina kolegov si vzala taxíka a keď som si ho ja volal, oznámil mi, že až za dve hodiny môže. Vzdal som to čakanie a rozhodol sa ísť peši domov. Bolo to len šesť kilometrov, to by som mal zvládnuť. 
Bol som už na kopci keď mi zastavilo nejaké auto. Bol tam on. Chcel som sa otočiť a utiecť, ale vyskočil z auta a dobehol ma.  „Neblázni!“ zavrčal a posunul ma smerom k autu. 
„Daj mi pokoj!“ začínal som vrieskať, no nedal sa odbiť.  Po menšom boji som to nakoniec vzdal. „Fajn.“ Odsekol som a pohľad mi utiekol von oknom.
Sledoval som krajinu, kde som vyrastal. Kde som chodieval s mamou a hľadal hríby. Tie lesy, lúky, miesta, kde sme chodili v nedeľu.

Auto zastavilo.  „Čo odo mňa vlastne chceš?“ spýtal som sa stále hľadiac von oknom. Vzdychol si. 
„Nechápeš to, čo?“ mal som dojem, že som mu v hlase započul zármutok a strach, ale asi to bolo spôsobené tým dažďom.  „Máš pravdu, nechápem to.“ Zašomral som nakoniec. „Prišiel si mi do života... začal si sa mi vnucovať ako...“ hľadal som vhodné slová. „Chcel si..ja....nemôžem.“ Hlesol som. „Neviem... prečo ťa mám vkuse pred očami? Prečo od tej skurvenej noci nedokážem na nič iné myslieť? Prečo ťa mám stále v hlave? Prečo si sa mi tam usadil? Prečo mi nemôžeš dať už pokoj?!“ z očí mi už tiekli slzy, čo pálili na lícach. „Prečo?!“ a psychicky som sa zrútil.
„Nechápeš to, čo?“ zopakoval to, čo už pred chvíľou vravel. „Nechápeš ničomu, však?“
„Nie, nechápem.“
Smrkol. „Nechápeš to, že mi na tebe záleží, však? Že aj keď si ma odmietol... tak... ja na teba nemôžem prestať myslieť tiež. Že sa každú noc budím na to, ako vidím to, čo máš na nohách... Že sa budím na tú bolesť, čo mi spôsobuje pohľad do tvojich očí.“   Telo sa mi rozklepalo. Bolo to tu. Ten nekontrolovateľný pocit, čo mi zvieral celé telo. To, čo vo mne vyvolával... Ten pocit...
Hľadel do zeme a so slzami ďalej vzlykal. „ Nechápeš čo to je za pocit, keď zrazu chápeš tomu, čo je vo všetkých tých blbých knihách o láske, však? Nechápeš...“
Pozrel sa na mňa konečne, no ja som mal pred očami úplne inú scénu. 

Sedeli sme na posteli. YOU WIN! Oznámila hra. On bol celý bez seba, že konečne vyhral. A otočil hlavu ku mne a pomaly zavrel oči. Jeho pery sa nebezpečne približovali ku mne až...

Naklonil som sa a pobozkal som ho. V momente ako sa naše pery spojili, zrazu akoby všetko prestalo existovať. Celý okolitý svet proste zmizol. Ostala len temnota a tlkot našich sŕdc. Cítil som tú neskutočnú energiu prúdiacu z toho jednoduchého gesta. Ako sa všetky jeho obavy presunuli na mňa a ja som konečne pochopil, čo všetko cíti. Ten neskutočný strach.  A potom tam bola nádej. Alebo niečo také. Niečo, čo som nevedel nijako opísať.
Pomaly som prestával veriť tomu, že to čo cítim je čistá nenávisť.
Oddialil som sa. Jeho telo bolo stuhnuté, akoby nečakal, že niečo takéto môže nastať. Pľúca nabrali druhý dych a už bez väčšieho zaváhania som ho znova pobozkal. A cítil som ešte viac energie. Celé telo bolo akoby zelektrizované. Cítil som zimomriavky všade po tele.  Načiahol som ruku k jeho hlave a priblížil sa ešte viac. Prstami som zašiel pod šiltovku, čo mal a zhodil mu ju na zem. Cítil som jeho mokré vlasy. Cítil som, ako sa ku mne tiež načahuje a ako sa ma snaží udržať.  Odopol som pás a sadol si mu na nohy. Pery sme od seba neodlepili, len na nádych. Pomaly si začal vynucovať moje ústa. Mierne som ich pootvoril a nechal ho vkĺznuť až do mojich úst. Jeho jazyk našiel ten môj a začal sa tanec. Jazyky sa preplietli, hladkali sa navzájom, zatiaľ čo prsty boli prepletené.  „Prosím...“zašepkal. „Nenič sa..
„Prepáč mi to všetko... “ bola moja odpoveď. Z očí sa mi skotúľala slza. Dopadla na jeho líce.
Pozrel mi do očí.