The Last Hope

Prebudenie

Susedin kohút kikiríkal. Žaby dokvakovali svoju ódu na neviemčo. Ležal som v posteli a cítil jej objatie. Držala ma jednou rukou okolo pása zatiaľ čo druhou mi prechádzala po vlasoch.  Ten pocit mi tak silno chýbal. „Mami.." zašepkal som.  Dychtivo som očakával jej hlas, no nič sa neozývalo. Pohľad mi skĺzol na ruku čo ma objímala. Bledá, svalnatá ruka. Ale to nie je mamičkina ruka... Otočil som sa.  Druhou rukou ma tiež objal.  „Čo to do..." a dal mi pusu.  Bránil som sa, no jeho pevné telo mi v tom bránilo. A tak som zostal v jeho objatí s jeho perami na mojich.  Čo to kurva má byť?! A premohla ma únava.  Až o pár hodín neskôr som sa prebudil. Stále tu bol. Prečo?

„Si v poriadku?" spýtal sa zatiaľ čo ma pevne objímal, ako keby som bol niečo čo sa môže stratiť v priebehu okamihu. 
„Prečo si tu?" šepkal som. Nedokázal som hlasnejšie hovoriť. 
„Nemôžem ťa nechať takto si ubližovať." Hlas mal tichý.  Mlčal som. Nevedel som čo mám povedať. Pohľad mi padol na koberec. Posteľná bielizeň ležala pohodená pri dverách. Krvavá. Ouč. „Pozri..."začal. No to som zvedavý. „Neviem čo to do teba vošlo, ale trápi ma to." Ouč na druhú. „Nepoznám ťa moc dlho ale..záleží mi na tebe..." Ouč na tretiu. „Viac než si dokážem priznať. A nechcem ťa stratiť. Nie teraz. Ani potom. Nikdy." Nikdy. Ouč na n-tú.  Pomaly som sa otočil k nemu. Oči mal plné obáv a strachu. Na kraji mal slzy. 
„Aj tak ma stratíš. Nedá sa s tým nič robiť už." Vyšlo zo mňa. Pohľad mu ešte viac osmutnel.
„Nehovor tak, prosím." 
„Si prvý..." začal som. „Človek ktorý ma okrem mami pobozkal." Jeho oči sa zarazili. „Si prvý človek, ktorý videl ako hrozne na tom som." Pohľad mu zvážnel. „Od základnej som už vedel, že umieram. Preto som sa vyvaroval každému vzťahu. Ale teraz... Som stratený."  Nickove hnedé oči sa upierali do mojich. Sakra, čo som to urobil? Vážne som... pobozkal chlapca? 

Zrazu sa mi začali vracať spomienky. Ako sme sedeli v aute, ako som sa priblížil a sám som ho pobozkal....
 „ Prečo si nikdy nepovedal, ako hrozne na tom si?"  
 „Nikdy sa ma na to nikto nepýtal. "

„ Prepáč mi to..."
„Nemám ti čo prepáčiť." Som debil. „Sám som si na vine."
„Nehovor tak, prosím." Svoje veľké hnedé kukadlá upieral do mojich očí. 

  Zmĺkol som. Bolo toho na mňa veľa.  „Odkedy si tu?" spýtal som sa napokon.  Usmial sa.
„Odkedy som ťa vzal v tom daždi a pekne si mi vypičoval. Nedalo mi to a musel som prísť. Bál som sa o teba a potom... Však vieš .. Vzal som ťa dnu a našiel som len..." ukázal na fľašu vodky pri posteli, žiletku na stolíku a krvavé prádlo na zemi. „Nevedel som, čo sa to deje. Nikdy som niečo podobné...nezažil a..." odmlčal sa. 

„Ja..." chcel som niečo povedať, no vypadol mi hlas. Nick sa naklonil ku mne a pobozkal ma. Tak ako vtedy po hraní Tekenna. Až keď som ho mal prilepeného na svojich perách som si uvedomil, ako sa trasie.  Opatrne som sa mu odovzdal v nádeji že sa prestane tak triasť. Bolelo ma to vo vnútri, keď som ho takého videl. Po hodnej chvíli, kedy ma len objímal sa nakoniec postavil. „Mali by sme to tu upratať. Volala ti nejaká Manželka so srdciečkom za menom že dnes dojde." Vypleštil som oči.
„Čo je dnes za deň?!" 

„Sobota ráno."  A do piči. V piatok som nebol v robote. „No kurva fix..." zahrešil som. 

„Neboj." Usmial sa. „Zariadil som ti voľno."  What the fuck? Ako?  „Vedúca je moja teta. Nepýtaj sa viac." 
Aha. Tým sa to vysvetľuje.  Pomohol mi vstať a spoločne sme upratali dom. Keď sme už mali upratané, urobil som nám kávu a sadli sme si na balkón. Jemný letný vietor sa mi hral s vlasmi, zatiaľ čo Nick sa pozeral na záhradu.  „Koľko ich máš?" spýtal sa napokon. 
„Čo?" nechápal som. 
„Jaziev." Spresnil.  Zarazil som sa. Na čo to vlastne chce vedieť? Koľko ich vlastne mám?
„Asi dvesto osemdesiat dokopy na oboch stehnách a asi tridsať na rukách."  Vyvalil na mňa oči.
„Prečo sa režeš?"  Ach Bože. To je otázka. Prečo sa človek reže? Prečo sa reže človek ktorému zostávajú necelé tri mesiace života?  „Poznáš ten pocit? Keď všetky reťaze zrazu spadnú a cítiš sa úplne voľný?" 

Zamyslel sa. „Neviem o čom hovoríš. Hovoríš o niečom súvisiacom s alkoholom?"

„Debil!" zašomral som. „Nie, to nemyslím. Proste. Keď sa režem, vždy potom cítim také to uvoľnenie od všetkého. Ten pocit keď krv tečie prúdom a odplavuje všetko zlé... Je to ako keby som zo seba zhodil všetko to bremeno. Všetku tú váhu sveta a vzniesol sa." Hej. Taký to je pocit.  „Väčšinou sa ale režem len z jedného dôvodu." 

„Akého?"

„Občas len fyzická bolesť vie prevýšiť tú vnútornú. A radšej nech ma to bolí na tele ako v tele."  Preplietol si prsty s mojimi. Na chvíľu som sa zdesil, no po hlbokom nádychu to prešlo. „Je miesto kde nič nemáš ešte?"  Nechápal som tej otázke.
„Nechápem, čo tým myslíš." 
Usmial sa. „Je miesto, kde nemáš ešte jazvu?"  Zamyslel som sa.
„Existuje jedno." A ukázal som na miesto, kde mám srdce. „Tam. To je jediné miesto, kde ma ešte nič nepoškodilo."  Pozeral mi do očí. Chytil moju ruku a nasmeroval ju k miestu, kde mal on srdce.

„Cítiš to?"  Čo mám cítiť? „Ten rytmus. Bum-bum bum-bum bum-bum."  Sústredil som sa na jeho rytmus srdca.

Bol rovnaký ako môj.  
 Napäto mi pozeral do očí. Hľadal v nich niečo. Čo? „Vieš, chcem byť s tebou."
 „Ale nebude to na dlho."

„Nehovor tak."

„Hovorím len pravdu." Krutú. Bolestivú pravdu. Ostáva mi necelých pár týždňov. Potom umriem a do roka si aj tak nikto na mňa nespomenie.  „Ľudia budú ďalej žiť a že niekto ako ja bol si už nikdy nespomenú.  "

Facka. Jeho dlaň sa vtlačila do môjho líca.  „Prestaň!" zavrčal. „Nezomrieš. A ak hej, budem s tebou!"  Pozeral som mu do očí.

„Neplač." A pohladil som ho. „Zomriem tak či onak. Na tom už nič nezmením." Objal ma.
„Nikdy už toto nerob." Cítil som ako sa trasie. „Prosím."

„Sľubujem." Sľubujem ti to na dva mesiace. Posledný mesiac už ma nebudeš vidieť.