Milujem svojho brata [DOKONČENÉ]

15. kapitola

Posledných 48 hodín s ním. Pri pomyslení že sa potom uvidíme až za 17 520 hodín.... Agh..
Vybalil jedlo, zakúril, pustil hudbu a sadol si ku mne na gauč. Prikryl nás dekou a pritúlil sa tak moc, že medzi nami nebol ani centimeter kubický miesta. Spomenula som si na fyziku. Zasa mám pocit že sa pozvraciam. Nemali sme ani poňatia koľko je hodín, kto je vedľa v chate a kedy sa máme vrátiť. Bol tu len on a ja. Iba my. Nikto iní. Začalo tam byť dosť teplo. Zatiahol závesy a začal sa približovať. S takým tým jeho pohľadom, že uteč lebo ťa zjem. Kľudne ma teraz aj zjedz teda.
Bolo to iné ako prvý krát. Nemala som už také obavy. No napriek tomu ma jeho bozky a dotyky privádzali do šialenstva. Obaja sme vedeli do čoho ideme a aj som si to viac užila. Vždy až keď vedľa neho zaspávam, začnem nad nami premýšľať. Či ma skutočne tak moc miluje ako ja jeho. Ak by ma fakt tak skutočne miloval, prečo teda odchádza?? Bude mi chýbať. Bude mi chýbať ako osoba, ako priateľ, ako brat, ako kamarát, ako milenec. Z každej strany, každý kúsok z neho. Milujem ho. Chcela by som vedieť, nad čím premýšľa on. Možno si to rozmyslí. Možno to bol len žart.
-NEBOL!
Po najkrajšom víkende to prišlo.
Nedeľa večer.
Išla som ho s rodičmi zaviesť na stanicu. Asi celú cestu mi slzy stekali po tvári.
"Keďže sa ľahšie píše ako rozpráva ... Všetko čo hľadáš nájdeš doma."
"Nie, Tom..." a rozplakala som sa.
Dal mi ruky na plecia pohladil ma po tvári a povedal: "Milujem ťa, a vrátim sa. Ani si nevšimneš že som bol preč. A potom sa nám začne náš život, iba náš, to ti sľubujem." a pobozkal ma. Tak vrelo že som tie pocity cítila aj za neho.
Odišiel. Pre niekoho na dva roky. Pre mňa na celú večnosť. No pre moje srdce,si iba odskočil na pár minút. ❤