Milujem svojho brata [DOKONČENÉ]

18. kapitola

Čakala som. Iba som čakala. Možno som čakala na svoj vlastný osud. Teda aspoň na osud toho dieťaťa. Nepovedali sme to ešte ani otcovi. Nevedel to nikto. Iba Sofia, Karin a možno práve v tejto chvíli to číta Tom. Volal mi Ted. Bol v zahraničí na výmenný pobyt zo školy.
"Ahoj bledá tvár, no čo ako žiješ?"
"V pohode ty?"
"Ja skvele, dom počul že ti pichač odišiel do Afganistanu?"
"Áno, nezájdeme von?" potrebovala som vyvetrať myšlienky
"Prídem k tebe."
O chvíľu mi zazvonil zvonček..
"Ahoj.."
"Ahoj."
"Čo sa ti preboha stalo Lace?"
"Prečo?"
"Si úplne iná.. Kruhy pod očami, začiatky anorexie.. Bledá ako stena, ešte viac ako inokedy. Si v poriadku?"
"Nie, asi nie som."
"Až tak moc ti chýba?"
"Hej?"
"Už ste spolu spali že?"
"Prečo sa ma to pýtaš?"
"Chcem to vedieť, povedz mi to.."
"Nie je to jedno?"
"Nechala si sa mu?"
"Áno..."
"Tak vidíš dostal ťa do postele, zobral si čo chcel a teraz zmizol.."
Chvíľu som sa zamyslela že predsa len to môže byť pravda, no nedokázala som si to pripustiť.
"Tom taký nie je."
"Tom, Tom, Tom všade len Tom.. Ty to fakt nevidíš Lace?"
"Vidím, vidím to dobre."
"Počúvaš ma vôbec? A teraz si predstav že by si ostala tehotná? Je to úplný idiot. Nechal ťa tu len tak. Samú."
"Noo.." sklonila som hlavu
"Povedal som niečo zlé?"
"Skôr si trafil miesto úderu."
"Žartuješ všakže?"
"Nie Ted, nežartujem. "
"Ja ho zabijem. Ja toho skurveného idiota zabijem." začal kričať
"Moc mi nepomáhaš, je to aj moja vina."
"Spravil to naschvál chápeš? Ako istotu.."
"Aká istota?"
"Taká, že za ten čas čo bude preč, si nikoho iného nenájdeš."
"To je blbosť.."
"Kedy si to chceš vziať?"
"Nechcem."
Adopcia? Fakt to chceš vynosiť? Že sa čudujem... Veď srdečná Lacey... "
"To dieťa chcem vychovávať chápeš?"
"Ty si sa snáď zbláznila?"
"Aj Karin je za to aby som si ho nechala."
"On to už vie?"
"Písala som mu."
"Už ti ani neodpíše, uvidíš.."
"Nepoznáš ho."
"A ty hej? Vážne mu tak veríš?"
"Áno, pretože ho milujem."

Tehotná žena by mala priberať. Ja chudnem. Pred tým som mala 56 kíl, čo je vzhľadom na mojích 175 centimetrov taká normálna váha, ešte na pribratie. Dnes mám 47 a to vôbec nie je sranda. Nechcem skončiť v nemocnici. Nechcem prísť o to bábo, no nedokážem jesť. Nedokážem vôbec nič. Vypadám hrozne. Medzi mnou a stenou nie je žiaden rozdiel. Nechutne mi vytŕčajú panvové kosti a rebrá. Jednoducho chodiaca mŕtvola.
Keby ma tak videl Tom.