Milujem svojho brata [DOKONČENÉ]

7.kapitola

Šli sme stanovať na dva dni a v sobotu sme sa mali vrátiť. Otcovi som povedala že prídem asi až v nedeľu, že ostanem pri Sofii. Nemala by som ho klamať. Viem. Ale keď mu poviem že chcem spať u kamaráta, vyznie to všelijako. Vzala som ruksak tašku s nejakým jedlom, stan a šla k Tomovi.

"Ahoj. Si tu skoro." vzal mi tašky dovnútra a objal ma.
"Nechcelo sa mi trčať doma a pre istotu môžne vyraziť aj skôr."
"Nie som ešte ani dobalený. Poď do izby."
"Vaši už išli?"
"Hej, asi pred hodinou."
"Sadni si na posteľ kľudne kým sa dobalím."

Moc sa to tu nezmenilo. Bola som tu pár krát keď sme sa ešte kamarátili. Pozerala som sa na neho. Myslím že si to všimol ale neriešil to. Fascinovala ma to, neviem, som divná. Vyzeral akoby mi chcel niečo povedať, no miesto toho sa na mňa len každú ďalšiu minútu len pousmial. Tvrdiť že to so mnou nič nerobí bola hlúposť. Každá časť jeho tela. Iný pohyb ruky. Všetko ma to na ňom neskutočne priťahovalo Už som si myslela že sa neho normálne vrhnem. Áno ja... Predsa len, ovládla som sa.
Číta knihy? Fúha... Čo všetko neviem. Zapozerala som sa na poličku vedľa skrine. Skôr scifi a detektívky. Jedna kniha, dole, úplne na pravo. Vypadala dosť staro. Bol to denník jeho maminy. Biologickej. Tom bol adoptovaný. Mama mu zomrela pri pôrode a otec ho dal na adopciu a zmizol. Myslím si že jeho adoptívny rodičia sú super. V podstate má šťastie. Ja sa cítim akoby som nemala ani jedného rodiča. Všimol si že som si ho začala prezerať. Bol úžasný. Nie Tom, teda aj ten, ale myslela som denník. Sama si píšem denník. Moc som sa v tom nahrabala. Vedela veľmi pekne písať, úhľadne ale aj tie výrazy. Bola to dosť osamelá žena a Tom bol vytúžené dieťa. Asi keď zomrela otec to nezvládol.Inak to nevidím. Prečo by sa vzdali dieťaťa ktoré si moc dlho želali.

"Ideme?"
"Jasné. Máš všetko?"
"Kondómy kúpim po ceste." pozrela som sa na neho dosť vážne a on to aj dosť vážne povedal.
"Aha..."
"Ja len žartujem, Layceeey .."
"Aha... Veď áno len..." zase som sa nevedela vykoktať
"Len?"
"Mali by sme ísť, nech tam sme včas."

Veci sme naložili do kufra. Sofia a Filip šli s Tedovim otcom. A fakt... Celkom som zabudla na Teda. Povedala mu Sofia že ide aj Tom? To zasa bude.

"Tešíš sa?"
"Jasné že sa teším, konečne ideme niekede spolu, teda spolu.. Neviem či spolu."
"Ako pár, či ako kamaráti?"
"To sa ťa pýtam." usmial sa
"Ja to mám vedieť?"
"Povedala si že potrebuješ čas, možno som naivný ak som si myslel že ten čas už prišiel."
"Tak asi prišiel.." pozrel sa na mňa, mala som chuť ho pobozkať. Šoféroval....
"Tu je to?"
"Áno. Musím zavolať Sofii kde sú."

"Sofia? Kde ste?"
"Za 10 minút sme tam. Čakajte."
"Už idú."
"Je tu pekne, chodievate tu často?"
"Každý rok, niekedy aj dva krát. Vždy sa dohodneme partia a je sranda."
"Myslíš že zapadnem?"
"U mňa už hlbšie zapadnúť nemôžeš." znovu ma objal..
"Ale dalo by sa." pochopila som a zasmiali sme se.