Milujem svojho brata [DOKONČENÉ]

19. kapitola

Hodiny sa zlievali do dní a dni do týždňov. Nakoniec som predsa len skončila v nemocnici. Dieťa malo minimálnu šancu na prežitie a bolo mi to v podstate jedno. Nedokázala som premýšľať nad ničím. Nedokázala som ani žiť. Odmietala som návštevy, postupne už aj jedlo. Ďalšie dva mesiace mi ubehli pred očami. Išlo to strašne rýchlo a zároveň pomaly. Tá bolesť sa nedá opísať. Fyzicky mi bolo hrozne ale psychicky som už bola mŕtva. Jediné čo malo pre mňa zmysel, bol on. Pred pár mesiacmi mi ukázal ako sa dá žiť inak. Chcem aby bol tu. Chcem aby sa vrátil.
"Lace! Musíš jesť!" kričala po mne Sofia
"Sof..."
"Pozri on žije... Je od teba ďaleko ale žije a nechce aby si tu umrela spolu s tým dieťaťom. On to bez teba už nezvládne chápeš?"
Sofia a aj všetci mi robili veľkú oporu, no ja som o ňu ani nestála. Všetko mi bolo jedno. Bez neho môj život nemal cenu. Vedela som a uvedomovala som si vážnosť situácie. Len som nevládala. Ani jesť ani žiť. Ak by som chcela akokoľvek bojovať, nedokázala som. Čakala som na zázrak. A možno som ho ani nečakala. Moje pocity boli zmiešané.

"Bol tu váš otec ale ešte ste spali tak to tu nechal."
"Čo je to?"
"No veď, nazrite sama. Nechám vás."
Listy. Asi sa mi sníva. Od radosti som sa rozplakala. Vedela som to! Ani som nevedela čo je ich obsahom ale bola som nadšená.

7.11
Drahá Lace,
Musí to byť ťažké a ani si neviem predstaviť ako sa cítiš. Tak moc by som chcela byť pri tebe. Naviac na svete. Zarazilo ma to jasné ale na druhej strane som strašne šťastný. Dieťatko? My dvaja chápeš? Mať titul otca. Je to úžasné Lace. Ak sa bude dať skrátim si to tu a prídem hneď čo budem môcť. Tak strašne moc ťa milujem Lace.
T.P
2.12
Drahá Lace,
Je to už mesiac čo mi neodpisuješ. Nedostala si list? Bojím sa. Ja len dúfam že si to dieťa nechceš dať zobrať. Spolu to zvládneme Lace chápeš? Karin, tvoj otec, moji rodičia ty a ja.... Bude to fajn. Tvoja ignorácia má privádza do šialenstva. Myslel som si že to zvládnem ale nezvládnem Lace. Chcem byť s tebou. Milujem ťa ❤
T.P
2.1
Drahá Lace,
Neviem kde je chyba ale dúfam že aspoň tebe moje listy prišli. I keď je ťažké že neviem kde si, čo robíš a ako sa máš ty, a naše dieťa. Odvtedy ako si mi napísala že si tehotná neviem o tebe nič. Je možnosť sa vrátiť naspäť. Už tento mesiac. Uvidím čo sa dá robiť.
S láskou... T.P

Slzy mi tiekli po tvári. Nevedela som čo robiť. Naše dieťa umieralo, ja tak trochu s ním a on dúfal že sa vráti a bude z nás milujúca rodinka. Buď som taký pesimista človek alebo to všetci naokolo vidia tak ružovo. Bolo to prvý krát čo som sa mu bála odpísať.....
Bála som sa povedať že to dieťa umrie. Bála som sa povedať že je zo mňa kostra človeka. Bála som sa mu povedať čokoľvek, lebo by ho to zničilo viac, ako to ničí mňa. Nechcem aby trpel aj on.