Milujem svojho brata [DOKONČENÉ]

29. kapitola

"Prídeš prosím?  Potrebujem ťa."
"Tiež ti musím niečo povedať..."
"V kaviarni?"
"O pol hodinu.."

~~~

"Ahoj."
"Čo sa deje Sofia...?"
"Podvádza ma, už tri mesiace.."
"Filip? Nie..."
"Áno priznal sa..."
"To je... S kým?"
"Klára Reway."
"S ňou?  S najväčšou.. Kurvou..."
"Chápeš...?"
"Nie, ja už ničomu nechápem.. Ty si v pohode?"
"Úplne.. Ja som to vedela tak trochu."
"Prečo si mi to nepovedala?"
"Nebola som si istá... Nakoniec, myslím že to je lepšie, pretože sme si už nerozumeli."
"Ale podvádzať ťa akože nemusel, sviniar, hajzel to je!  Ako aj všetci ostatní!!"
"Lace?"
"Hmm?"
"Čo spravil?"
"Kto?"
"Ted..."
"???"
"Máš to na čele... Čo sa stalo?  Alebo rodičia?  Tom?"
"Pred tým ako si mi zavolala som od neho prišla.."
"Ty si s ním spala?  Si blbá alebo čo?"
"Znásilnil ma."
"Robíš si srandu?"
"Nie Sofia skutočne."
"Lace, ak žartuješ, už ti nikdy.."
"Nesedí ti to na neho?"
"Preboha!!!  Ja ho zabijem. Ja ho zabijem kurva!!"
"Je to magor.."
"Je to nechutná odporná špina, hajzel a neviem čo všetko.. Lace povedz to rodičom.."
"Pila som..."
"Ajaj..."
"Ja si nič nepamätám..."
"Bože on je fakt prasa!"
"Ráno som sa zobudila nahá..."
"O môj bože... Som nasratá ale... Je mi to ľúto Lace.."
Natisli sa mi slzy do očí a vtedy ma silno objala.
"To bude dobré.."
"Nie Sofia... Nebude.. Chýba mi Tom.."
"Ja viem láska, ja viem..."

Snáď už sto krát som bola na pošte. Hľadala som pátrala, no nikde nič. Skočila som aj k jeho rodičom ale ani oni nevedeli čo s ním je.
V utorok som sa rozhodla ísť za jeho biologickým otcom.
"Ahoj, pomôžem ti?"
"Je ujo doma..?"
"Nie ale príde tak za pol hodinku, pod ďalej.."
"Neruším?"
"Nie, ty si Tomova priateľka však?"
"Áno a vy ste..."
"Ja som priateľka Karola Hannesa.."  smiech
"Ani som nevedela že sa volá Karol."
"Dáš si čaj alebo kávu?"
"Dám si kávu, vďaka."
"Povedz mi niečo o sebe, bývaš s rodičmi v rovnakom meste ako aj Tom?"
"Áno, nuž bývam iba s otcom...?"
"Ako to? Ak sa smiem spýtať."
"Matka od nás odišla keď som bola malá s nejakým chlapom. Ani si ju nepamätám. Akoby ani neexistovala."
Zavládlo ticho...
"Ste v poriadku?"
"Kontaktovala si ju?"
"Nie a ani nechcem.."
"Ako sa vlastne voláš?"
"Lace, Laceybel...,  teta skutočne vám nič nie je?"
"Och nie, nie.."
"A vaše meno je?"
"No, ja, ja som Petra.."
"Tak to ma teší,"  usmiala som sa a podali sme si ruky..

Cítila som sa pri nej fajn. Bola veľmi milá. Akoby som ju poznala celý život. Dokonca mi bola sympatickejšia ako Karin.

"Mrzí ma že sme ti nepomohli, musíš to mať ťažké."
"Veľmi mi chýba..."
"Kedy ťa opäť uvidím?"
"Fúha..."
"Budem rada ak znova prídeš, bolo mi stebou fajn."
"Ozvem sa."
"Moje číslo.." a podala mi kartičku s číslom
"Máte firmu s fotografiami?"
"Iba fotím, toho kto ma záujem. Sama. Nemám firmu."
"Aj tak super. Aj moja mama sa hrala s fotkami, čo otec spomínal..."
"Milé.."
"Už pôjdem, majte sa, dovi.."
"Ahoj."
A vtedy mi to začalo dávať zmysel. Znelo to šialene, sama som tomu neverila ale jej správanie tomu nasvedčovalo..