Milujem svojho brata [DOKONČENÉ]

14. Kapitola

Keby Tom vedel že pijem, nebol by nadšený.
"Bože veď len jeden pohárik hore dolu, Lace! Sú to moje narodeniny."
"Faaajn."
A takto to šlo celý čas. Stretla som tam polovičku mojej triedy zo základky a to si vieme predstaviť keď ťa každý ponúkne. Vraj nedáš si pohárik. Poď na jeden. Dlho som ťa nevidela. Mala som potrebu mu zavolať. A keďže som mala asi 2 promile, nebol to najlepší nápad.
"Láska?"
"Lace?"
"Kto iný by ti povedal láska?"
"Ty si pila?"
"Mmm nie teda asi trošku, neviem, čo ty?"
"Ja šoférujem domov, ostaň kde si, prídem po teba."
"Ale veď nie, ja nechcem ísť domov... Ja..."
Zložil ma. Moc si z toho nepamätám, ale musela som byť poriadne mimo. Viem len že ma niesol na rukách, opäť, do auta a k nemu domov. Bolo to celkom podobné, akurát mi bolo jedno či niečo bolo a či ma prezliekol.
"Dobré ráno.."
"No úžasné.."
"Hneváš sa moc?"
"Či sa hnevám? Bojím sa o teba, chápeš? Záleží mi na tebe. Ktovie čo by sa stalo keby som neprišiel.."
"Ale ty si prišiel."
"Nebavme sa o tom prosím."
"Ty si začal."
"Nechcem sa hádať." objal ma
"Vaši sú doma?"
"Áno, vedia že si tu, všetko je OK."
"Nechcel si mi niečo povedať?"
"Hodím ťa domov aby sa vaši nebáli a poviem ti to dobre?"
"Fajn."
Rodičov som iba pozdravila, poznali ma a asi im všetko povedal ako som tak dúfala. Moc veselo sa netvárili ale ani nejak vydesene. Nasadla som do auta. Zas a znova.
"Neviem ako začať."
"Nie je to nič zlé však?"
"Ani nie."
"Hovor.."
"Hovoril som ti ako som chcel ísť niekedy na vojenský výcvik do Afganistanu.."
"Nie.. Nie..."
"Nie? No vieš.."
"Áno hovoril, ale ty nikam nejdeš však?"
"Nie na 5 rokov, ale iba na dva."
"Robíš si zo mňa srandu.?"
"Nie, ja viem, znie to hrozne, ale pozri sa na to inak. Ty doštuduješ pomaly, ešte nie. Budeš plnoletá. Bude to iné. A ja si splním sen."
"Sen? Jebe? Nie... Ja... Nie... Čo ak sa ti niečo stane."
"Sen. Jeden sedí vedľa mňa a ja verím že sa mi splní aj ten druhý a aj tie ďalšie. Lace ja sa vrátim to ti sľubujem."
"Hovoríš mi to ako hotovú vec alebo to môžem ovplyvňiť."
"Skôr hotovú."
"Neviem čo ti mám na to povedať."
"Sú to len dva roky Lace. Ja ti verím že na mňa počkáš. Keď si už toľko čakala. A ja ťa budem každým dňom viac a viac milovať. A budeš mi písať listy."
"Kedy odchádzaš?"
"O týždeň."
"Chcem byť ešte s tebou."
"Budúci víkend je náš, iba náš. Vybavím ti to doma a pôjdeme niekam fajn?"
"Panebože."
Keď som sa nad tým zamyslela, nebolo to také zlé ako to bolo. Bolo to ešte horšie. Každú noc som odvtedy plakala. Pondelok, utorok, v stredu, vo štvrtok stále. Všetci videli že sa niečo deje a ja som to ani v sebe nedusila. Najviac zvláštne bolo, že Karin to prežívala do mnou. Povedala som jej o všetkom. Zblížilo nás to a to poriadne. Bola som tak zúfalá že som jej povedala o našej spoločnej noci o tom ako som o neho rok bojovala o všetkom. Bola mi ako kamarátka, skoro ako Dospelá Sofia. Pred otcom akoby nič. Možno mi predsa len nahradila aj matku. Pomohla mi otca presvedčiť na ten víkend aby som mohla ísť s Tomom. Adoptívny rodičia vlastnili chatu kúsok od miesta kde sme boli stanovať. Mali to byť posledné tri dni s ním. Cítila som sa akoby mal zomrieť. Už v piatok ráno mi bolo zle. Nechutne ma bolelo brucho. A to som mala ešte odpovedať z fyziky. Toľko stresu na mňa že som si myslela že to nezvládnem. V škole mi už bolo lepšie a keď mal prísť Tom, zase mi bolo na zvracanie. Ak mi takto bude celý víkend bude to sranda.