Milujem svojho brata [DOKONČENÉ]

20.kapitola

Milovaný Tom....
Prvý krát mám strach napísať ti.
Nemôžem o sebe povedať že som spolu s dieťaťom úplne v pohode ale žijeme. Nenútim ťa aby si prišiel, ikeď si neviem ďalej predstaviť ako to tu zvládnem. Nechcem ti klamať pretože ťa ľúbim ale nerob prosím hlúposti.
Veľmi som schudla. Veľmi veľa. Začiatky ťažkej anorexie a to dieťa má minimálnu šancu na prežitie. Veľmi ma to mrzí ale asi to tak má byť. Moja psychická stránka je na bode mrazu a môj život bez teba nemá zmysel. Asi to bez teba nezvládnem. Každopádne tvoje listy prišli až teraz všetky naraz takže niekde sa stala chyba. Dúfam že tebe príde včas. Milujem ťa.
L.P
Znovu som sa podpísala iniciálkou jeho priezviska. Ani neviem prečo. Skrátka som to tak cítila. Jeho príchod by bol mojím vykúpením, no nechcela som ho obmedzovať. Chcela som byť silná aj keď som už nevládala. Som strašná krava. Možno sa mi moja dobrota niekedy ani nevypláca.
Odvtedy ako mi napísal ma postihla, neviem. Materinská láska? Nejaké puto. Začalo mi na tom malom záležať. Ikeď som vedela že ho buď zabijú doktori aby som prežila ja, alebo umrie samo. Chcela som ho. Chcela som jeho dieťa. Trošku si neviem predstaviť ako by som ho zatiaľ bez neho vychovávala. Nemám rada deti. Ale chcela by som jeho dieťa. Aspoň niečo by mi tu po ňom ostalo. Hovorím akoby sa nemal nikdy vrátiť. Tak strašne moc ho milujem že je to až choré.

"Ako sa cítiš Lace?" prišiel za mnou doktor
"Ako vždy, dosť nanič."
"Na tvojej váhe stále uberá a to je veľmi zlé. Myslím že toho dieťaťa sa budeš musieť vzdať. Keby sme ho aj nechali samé zomrieť, za tú dobu zabije aj teba."
"Ja nechcem.."
"Pozri, aj psychicky si na tom dosť zle a to že nezvládaš príjem potravy je tým zapríčinené. Je to na tebe. Daj sa dokopy a prežijete obaja. Budem stručný. Ešte kilo a to dieťa ide von."
"Nemôžete mi ho zobrať bez môjho súhlasu."
"Zodpovedajú za teba ešte rodičia ktorý chcú tvoje zdravie. Prepáč Lace inak to nejde. Budem už musieť ísť. Potrebuješ niečo?"
Jediné čo som potrebovala bolo objatie od Toma. Pohladenie po líci a bozk na pery. To bolo všetko čo som v tej chvíli potrebovala.
"Nie, vďaka."

Nedokázala som ale chcela som bojovať. Môj boj bol však neúspešný. O týždeň som schudla ďalšie 2 kilá a to bola posledná kvapka doktorov. Doslova mi išli to dieťa zabiť. Zabíjam si ho sama. Zabíja ho aj on že tu nie je, no nevyčítam mu to. Zabíjajú ho aj rodičia ktorý chcú moje zdravie viac. Tiež im to nevyčítam. Zajtra to malo prísť. Všetci ma tak ľutovali. Sofia, Ted, rodičia. Ich ľútosť mi nepomohla. Ani ich podpora. Cítila som sa ešte horšie. Zabiť kvôli sebe vlastné dieťa. Veď to je úplne sebecké. Čo som to preboha za matku!!!