Milujem svojho brata [DOKONČENÉ]

21.kapitola

Nedokázala som to spraviť. Iná možnosť ako útek tu nebola. Zobrala som si veci ruksak a skrátka som utiekla. Zvláštne, ako jednoducho viete vyskočiť z nemocničného okna. Bolo mi hrozne. Bála som sa či vôbec dojem domov. Zvažovala som či tam vôbec ísť, či Karin nebude doma. Nebola. Zatočila sa mi hlava. Dala som si pohár vody a nachvíľu si sadla. Medzi tým som premýšľala kam pôjdem. Tak či onak čoskoro asi skolabujem. Keď mi bolo lepšie šla som si na poschodie zbaliť nejaké veci. Na chodbe som sa zastavila pri veľkom zrkadle. Fuj! Toto už nebolo ani nepekné ani odpudzujúce. Bolo to strašidelné. Zľakla som sa sama seba. Už som aj prestala veriť že sa z toho dostanem. Ak zomrie to dieťa, zomriem za ním aj ja. Na anorexiu a psychické zrútenie. Vždy sa mi páčilo keď si dievča odfotilo svoje tehotenské bruško v zrkadle. Takto som sa na seba nedokázala ani pozerať a nie to ešte sa odfotiť. Bolo mi do plaču. Sadla som si na zem a začala premýšľať. Všetky krásne spomienky s Tomom sa mi začali premietať. Prvé objatie, bozk, noc a ďalšie odlúčenie. Veľmi ma pichalo v bruchu. Takýto stav som mala aj v nemocnici. Prišlo mi že sa nič nedeje. Nahádzala som si najnutnejšie veci do tašky a vybrala sa smerom z domu k autobusovej zastávke. Zatočila sa mi hlava. Opäť. V schránke som si všimla dopis. Tom......
Chcela som ho vybrať, no v tom som sa nejako zle otočila, prišlo mi slabo a zatmelo sa mi pred očami.

Zobudila som sa na prenikavé hlasy. Bolo okolo mňa neskutočne veľa ľudí a doktorov a ten vzduch mi celkom jasne dokázal že som v nemocnici.
"Čo sa stalo?"
Všetci stíchli a upriamili na mňa pohľad.
"Ako sa cítiš Lace?"
"Bolí ma brucho a som strašne smädná." chytila som sa za brucho a všetko mi bolo celkom jasné. Vydesene som sa pozrela na primára.
"Áno Lace, veľmi ma to mrzí, nedalo sa nič robiť."
"Zabili ste ho! Vy ste ho zabili!!" začala som kričať a hystericky plakať na celú miestnosť.
"Ukľudni sa Lace, podľa nás ho zabil pád, keď si spadla na chodníku pri dome. Bola si dezorientovaná, to dieťatko by aj tak neprežilo."
"Nie, prosím nie. Nie!! Chápete? Ono nemohlo zomrieť, nemohlo. Ja som ho zabila. Prečo som ho zabila? Čo som to preboha za matku!!?" celý čas som plakala ako zmyslov zbavená
"Dajte jej niečo na ukľudnenie, bude sa asi musieť porozprávať so psychológom." to boli posledné slová ktoré som počula. Zaspala som.

Odmietala som sa zhovárať s cvokárom. Nie som blázon. Bolo normálne že mi bolo ľúto že som prišla o dieťa. Trval na tom otec aj Karin. Vraj ma aspoň upokojí. Neviem ako to ďalej zvládnem. Neviem ako ďalej naberiem tie kilá. Neviem kedy sa psychicky vyrovnám že mi zomrelo dieťa. Neviem ako to zvládnem bez Toma.