Milujem svojho brata [DOKONČENÉ]

8.kapitola

Sedeli sme pri ohni a rozprávali sa. Myslím že nálada bola super a každý sa bavil. Boli sme pri sebe zakrytý dekou a užívali si tú chvíľu. Vtedy som sa cítila úplne úžasne. Takto šťastná som už dlho nebola. Bola so mnou super partia a človek ktorého nadovšetko ľúbim. Myslím že nikto nikomu zjavne nevadil. Až kým Ted nezačal vyrývať
"Takže vy ste teraz s Tomom spolu hej?"
"Áno." spokojne som prikývla a Tom si ma ešte viac pritisol k sebe
"Ale veď má 19."
"No a?"
"Myslíš si že mu budeš stačiť."
"Či budem ja stačiť jej." zachránil situáciu a začali sme sa všetci smiať
"Otec o tom vie?"
"Je to čerstvé. Nemám dôvod mu to hovoriť."

Myslím že už mu to bolo trápne tak prestal. Zato vytiahol fľašu nejakej vodky. Nechcela som piť. Alkohol mi nerobí dobre. Vôbec ho nepotrebujem. Tom nepil tiež, mohol ale vraj nechce. Vlastne jediný kto tam pil bol Ted a jeho spolužiak. Už bolo dosť hodín a chceli sme ísť všetci pomaly spať. Mala som také zmiešané pocity. Na jednej strane som to chcela, ale na tej druhej prevládal nehorázny strach. Začali sa mi triasť ruky aj nohy. Sedela som v stane.
"Chceš sa prezliecť?"
"V kľude tu môžeš ostať."
Posadil sa vedľa mňa, prešiel mi po vlasoch, povedal že ma ľúbi a začal ma jemne bozkávať. Bolo to úžasné, no niečo mi vo mne stále bránilo. Odstrčila som ho.
"Nie!"
"Si v poriadku?"
"Prepáč, ja nemôžem."
"Len som ťa pobozkal Lacey. Nechcem s tebou... Panebože... Nie že nechcem, pôjdem do toho keď budeš chcieť."
"Prepáč. Ja nemôžem. Prepáč mi to."
"Lace... Zlatko... Vedel to je v najlepšom poriadku."
"Čo ak mal Ted pravdu. Že ti naozaj nebudem stačiť."
"Mne stačí že si so mnou, vždy keď to potrebujem."
Oprela som sa mu o hruď a počúvala tlkot jeho srdca. Ľahli sme si spolu do spacáku a tak aj zaspali."
Ďalši deň sme boli skôr na turistike po horách a krátili si čas. Počasie bolo úžasné. Slnečné lúče mi jemne hladili pokožku. Bola to rozprávka v ktorej som sa bála kedy príde tá ťažká časť. Neverila som že naozaj s ním budem niekedy šťastná. Boli sme spolu v horách a on sa na mňa usmieval svojím čarovným pohľadom. Smeje sa očami. Krásne svetlomodré oči. Ten jeho pohľad ma ešte teraz dokáže prebodnúť. Až teraz som pochopila že je naozaj všetko možné, dokonca aj to nemožné sa môže stať skutočným, ak človek naozaj verí. Nikdy sa už nevzdám. Pôjdem si za svojími snami. Jeden stojí oproti mne a fotí má mojou zrkadlovkou. Bože ja ho tak neskutočne ľúbim!