Milujem svojho brata [DOKONČENÉ]

30. kapitola

Ponáhľala som sa na divadelný. Mali sme skúšať nové dejstvá a ja som bola hlavná postava. Cestou som si kúpila noviny. Bol v nich rozhovor s nejakým vedcom, potrebovala som to na fyziku. Keď som sa pozrela na titulnú stranu, onemela som. Zhrozený pohľad na všetky tie písmená..

13.2. 2016 Afganistan
Stovky mladých vojakov brutálne zavraždených na bojovom poli.

Láska k nemu mi držala aspoň nejakú tú nádej, no všetci sme dobre vedeli že to nie je nič dobré. Volala som redaktorovi ktorý písal ten článok či o tom nevie niečo viac, no bohužiaľ mi nevedel pomôcť. Skúšala som všetko, snáď úplne. Akoby už bol mŕtvy. Keď sa dozviem, že skutočne zomrel, nezvládnem to. Premýšľam že aký druh samovraždy zvolím.

"Videla si ten článok?"
"Možno by si to mala vzdať, nie je možné aby sa ti nemohol tak dlho ozvať."
"Strašne moc ho ľúbim.."
"V tomto ťa obdivujem, neviem či by som to vydržala."

Povedala som jej o tom s Karolovou priateľkou.
"Povedala si že sa volá Petra..."
"Áno.."
"Tvoja bio mama za volala Miriam."
"Podľa mňa klamala, vieš aká bola rozrušená?"
"Aká bola?"
"Veď hovorím že rozrušená a.."
"Nie, ako človek aká bola?"
"Na počudovanie mi bola strašne sympatická a chce sa so mnou znovu vidieť."
"Potom to vie alebo aspoň tuší..."
"Ja sa jej to nedokážem spýtať.."
"Musíš ju nejako dojať, spýtaj sa jej na minulosť. Nakoniec sa prizná sama."
"Veľa informácií na mňa prišlo, ona potom Tom."
"Čo tá oslava?"
"Bože úplne som na ňu zabudla... Narodeniny bez neho."
"Musíš sa s tým Lace zmieriť. Skrátka to tak má byť. Ale si silná. Iné by podľahli.. Podľahli Tedovi."
"Veď som podľahla.."
"Nie Lacey, ty si zachovala správne, on je debil."
"Dáme to na sobotu."
"Hej?"
"Načo to odkladať.."
"Máš pravdu, napíšem babám.. V kaviarni?"
"Hej, hej..."
"Pôjdeš za Petrou?"
"Idem jej zavolať, že sa s ňou potrebujem porozprávať..."
"Môžem pozvať aj Sama?"
"Toho Sama?"
"Áno toho..." smiech
"Ty si blázon, takže ste spolu?"
"Ešte úplne nie ale in je zamilovaný až po uši a ja tak trochu tiež"
"To ma strašne teší, že si aspoň ty šťastná.."
"Neboj, aj ty budeš.." a pritúlila sa
"Ja už tomu neverím. Ďakujem že si pri mne Sof."
Objala ma ešte väčšmi.

Celý ten rok som sa snažila potláčať pocit že mi chýba a snažila som na neho myslieť čo najmenej. Prešli ma depresie a dostala som sa na normálnu váhu. Na vonok som už vypadala v poriadku. Málokto by povedal že ma niečo trápi. Iba ten kto ma skutočne pozná by to vedel.
Bolo 11 hodín večer a nedokázala som zaspať. Začala som si prezerať fotky v mobile. Obyčajný človek by povedal že som stále rovnaká. Dlhé čierne vlasy, bledá tvár a svetlo modré oči. Jednoducho na tých fotkách zo mňa a aj z neho niečo vyžarovalo. Láska. Pravá láska. A tá, jedine tá mi chýbala. Dala by som všetko aby som s ním aspoň nachvíľu mohla byť. Za pár minút s ním. Za jeho jeden letmý bozk. Dokázala by som snáď aj vraždiť. Pocit že sa ho už nikdy nebudem môcť dotknúť, nie to ešte že ho už viac neuvidím, mi spôsobuje neskutočnú bolesť.