Obsesia

2.

Stojí na zastávke. Približujem sa k obrubníku. Mám tak lepší výhľad. Vidím, ako prikračuje bližšie k autobusu, keď sa spoza rohu vynorí už mne známy človek. Je celý zadychčaný. Volá jej meno.

Ona sa zarazí a otočí. Nevidím jej do tváre, no viem, že sa jej na nej objaví úsmev. Vykračuje mu v ústrety. Preberá od neho balíček a letmo ho pobozká na pery predtým, než nastúpi.

Žiarlim. Nebudem to zastierať. Je to tak. Ten muž, ktorý sa jej tak líška. Ten, ktorý jej vnucuje svoju prítomnosť - ten pre ňu nie je dobrý. Ten, ktorý sa nezmôže na viac ako len na to, aby jej priniesol zabudnuté pomôcky jej nie je hoden. Ja som pre ňu obetoval omnoho viac! Ja som tam pre ňu bol, keď si to ešte neuvedomovala. Chránil som ju. Aby ma teraz zastienil akýsi spotený vypasený chlap so svalmi namiesto mozgu. 

Nenávistne na jeho hľadím. Pristihnem sa, ako zvieram volant. Povolím svoje zovretie a moje prsty opäť nadobúdajú pôvodnú farbu. 

Musím to urobiť. 

Musím zasiahnuť skôr, než bude neskoro. Skôr, než ju stihne celkom pokaziť. Vtiahne ju do víru svetských hriechov a odtiaľ ju už nezáchránim. Nie som dosť silný aby som sa za ňou ako Dante vydal cez kruhy pekelné. Aj keď ona je moja Beatrice. 

Musím urobiť všetko pre jej záchranu. Tam už na ňu nebudem dočiahnuť. Pretože ani ja nie som človek čistý. Nevinný. Som človek hriešny, aj keď stvorený na obraz Boha.

Uvedomujem si, že sa za mnou vytvára rad áut. Zaradím teda rýchlosť a pohnem sa z miesta, stále pozorujúc ju v spätnom zrkadle. Pevne rozhodnutý. 

Dúfam, že ste si užili Medzinárodný deň žonglovania a Európsky deň za práva pacientov :))

N 💕