Obsesia

5.

Som s ním v jednej miestnosti. Sedím potme a sledujem ho. Ešte stále je v bezvedomí. Čakám. Nebudem ho budiť. Chcem sledovať to číre zdesenie, ktoré sa objaví na jeho tvári, keď sa preberie sám. 

 Budem pozorovať jednotlivé štádiá. Keď sa bude rozhliadať po prázdnej miestnosti, no nebude nič vidieť kvôli temnote všade naokolo. Nebude rozumieť. Strach mu bude ovládať myseľ. Zo začiatku sa bude pokúšať pohnúť. Odpútať. No zistí, že to nejde. Začne zúfať. Ja ho budem stále len skryto pozorovať. Dlho. 

Bude sa pokúšať bojovať. Potom začne kričať o pomoc. Takmer si vykričí hrdlo. No odpoveďou mu bude len desivé ticho. Žiadne hlasy, žiadne zvuky, žiadne približujúce sa kroky. Pochopí, že pomoc nepríde. Nikto nepríde. Len ja. To bude prekvapenie nakoniec. Ja sa na scéne objavím až keď ho úplne ovládne zúfalstvo. Prepadne mu. Bude sa cítiť osamelý. Vystrašený. Zdesený zo samoty, z tmy, zo všetkého. Bude sa báť samotného strachu. 

Mysľou mu budú prechádzať tie najstrašnejšie, najdesivejľie, najodpornejšie predstavy. Bude sa pokúšať nájsť dôvod, prečo sa tu ocitol. No na nič nepríde. Strach mu bude zatemňovať myseľ. Bude žmúriť do tmy a očakávať môj príchod. A keď prídem, bude sa snažiť vyjednávať. Bude to všetko považovať len za vtip. Bude si myslieť, že ma dokáže prehovoriť. No to ma akurát nahnevá. Nakoniec sa neubráni slzám. A kriku už vôbec nie. Volanie o pomoc vystriedajú výkriky čírej hrôzy. A bolesti. Bolesti, ktorú mu spôsobím ja.

Budem sa v tom vyžívať. Najprv sa s ním budem len rozprávať. Dám mu nádej. Malú iskierku, malý plamienok, že sa odtiaľto dostane. Nechám ho precitnúť a uvedomiť si, že to nehodlám urobiť. Nezaslúži si to. Je zlý. Skazený. Jasne mu to dám najavo. To, že si žiť nezaslúži. Že zhorí v pekle. Že mu umožním sa tam dostať čím skôr, aby nezničil viac ľudí ako doteraz.

Strhnem sa, keď ho začujem. Prebudil sa...

Ahojte, chvíľku som bola neaktívna, boli sme ta-tam v BA na jednom feste :D trochu creepy part :D alebo sa to zdá len mne?

N 💕