Obsesia

14.

Na malú škatuľku na stolíku pred sebou hľadela s nevysloviteľným odporom.

Stiahlo jej žalúdok len čo ju uvidela na zemi pred vchodovými dverami do ateliéru. Odvtedy od nej neodtrhla zrak. Chytila ju do papierovej vreckovky a preniesla na pracovný stôl, odkiaľ predtýn odhrnula všetky veci, no nedotýkala sa jej viac ako bolo potrebné. Uprene na ňu hľadela bezmála päť minút. Bála sa jej. Bála sa toho, čo v nej bolo, no, vedela, ýe dokým ju neotvorí, svoj strach neovládne a ani sa nebude môcť pohnúť z miesta. Všetko záležalo na tom, či v sebe nájde dostatok odvahy otvoriť ju.

Sklonila si hlavu do dlaní a zavrela oči. Premýšľala. Cítila, ako sa jej do nich nahrnuli slzy a aj keď sa ich silou mocou snažila zatlačiť späť, pár nepoddajných sa predsa pretlačilo skrz sklopené viečka a zgúľalo dole lícami.

Smrkla a pretrela si oči. "No tak, vzchop sa," prikázala si a z poličky ukrytej pod stolom vytiahla dve čisté chirurgické rukavice, ktoré mala pre prácu so zásaditými chemikáliami, a navliekla si ich na ruky.

Potiahla jeden koniec červenej stužky, ktorou bola malá škatuľka previazaná a sledovala, ako sa úhľadná mašlička rozpadla. Rozviazala ešte posledný uzlík a úzky pásik tkaniny odstránila.Opatrne prevrátila malý balíček a odlepila lepiacu pásku, pričom s ňou odtrhla aj jednu vrstvu hnedého baliaceho papieru. Celý ho odstránila a položila bokom.

Chvíľu so zatajeným dychom pozorovala jednoduchú čiernu krabičku potiahnutú sametom, zväčšenú verziu škatuľky na prstene.

Zhlboka sa nadýchla a skôr, ako by sa nad tým mala šancu zamyslieť, odklopila veko. Keď uvidela obsah balíčku, len v hrôze zalapala po dychu.

***

"Vravíte, že neviete, kto vám ten balíček doručil?"

"Povedala som vám to už do telefónu. Niekto zaklopal a ja som šla otvoriť. Na zemi ležalo tamto," unavene vysvetlila a mávla rukou k nedávno održanému balíčku, na ktorý teraz sústredene pozerali dvaja technici a o niečomo dychtivo debatovali.

"Nikoho ste nevideli? Nepočuli?" nabádal ju, v snahe získať aspoň nejakú stopu.

"Nikoho som nevidela. A až na to zaklopanie som ani nič nepočula," zopakovala snáď miliónty raz ten večer. "To je všetko."

"Slečna, sme doslova v slepej uličke. Jediná cesta sem vedie priamo péopod vaše okná. Mueli ste niečo počuť. Nie je možné, aby prišiel a odišiel bez toho, aby ste niečo zaregistrovali."

"Zjavne je, keď  sa to tak stalo," odvrkla a už sa nadýchla, aby pokračovala, keď  do ateliéru dorazil muž, ktorého poznala z policajnej stanice. Vykročil k nim hneď ako ich uvidel. "Povedali mi, že ste tu," oznámil, keď  pri nich zastal. "Dobrý deň," kývol hlavou smerom k mladej žene, no ona nereagovala. Hľadela na jeho kolegu a priam ho prepaľovala  pohľadom. "Čo sa stalo?"

"Slečna dostala darček," odvetil detektív. "Od našeho nového známeho."

"Je tam, na stole," mykla plecom dozadu, naznačujúc jeho polohu, no muž sa ani nepohol.

"Myslel som vás dvoch," upresnil namesto toho a preskakoval pohľadom z jedného na druhého, dokým sa jeho kolega nechopil iniciatívy. "Nevieme sa pohnúť z miesta," vysvetlil.

"Nerozumiem."

"Tu pán kolega si myslí, že sa opakovaním už zodpovedaných otázok dostane ďalej a nikoho nevytočí," preniesla svoju verziu. "Nevidela som ho. Nepočula som ho. Nehovorím to prvý ani druhý raz."

"Prečo neprezriete kamery?" napadlo mladšiemu mužovi.

"Naši ľudia už záznamy prechádzajú. Problém je v tom, že nevedia, čo majú hľadať." S posledným slovom strelil pohľadom na ženu. Tá len prerátila očami. "Ak tak túžite po nejakom opise, s radosťou pre vás niečo vytvorím. Ale možno by ste sa mali obrátiť na vašeho špecialistu. Preto tu ste, nie? Profilujete ho. Tak ho opíšte. Povedzte im, koho hľadáte."

Pokrútil hlavou. "Vy by ste si to mali pozrieť. Ak ho niektorá z kamier zachytila, je pravdepodobné, že ho spoznáte."

"Vážne si myslíte, že by bol taký neopatrný a nechal by svoju tvár vystavenú na obdiv? Takto okato?" spochybnila jeho tvrdenia.

"Takže o ňom predsa čosi viete," ozval sa detektív."

"Čudujem sa, že vy nie," odvrkla.

"Ak viete niečo, čo by nám mohlo pomôcť pri jeho dopadnutí, musíte nám to povedať," naliehal mladší z mužov.

"Nemám žiadne ďalšie informácie," stála si za svojím.

"Slečna," oslovil ju potichu a ona sa mu zahľadela priamo do očí. Tvár mala ako z kameňa a on mal zrazu pocit, akoby jej tým jediným pohľadom prezradil viac ako ona jemu. "Skúste si spomenúť. Vybavte si človeka, ktorý sa vo vašej prítomnosti choval zvláštne. Je to niekto, koho stretávate denne. Poznáte ho. Som si tým istý."

"Snažím sa vám pomôcť. Snažím sa vám dať informácie, ktoré potrebujete. Chcem ho dostať rovnako ako vy. Chcem, aby sa to už konečne skončilo, ale kvôli tomu nebudem skúmať tvár každého človeka čo stretnem. Vďaka, ale mám dosť svojej vlastnej paranoje. Nemusíte mi ešte pridávať tú vašu."

"Snažíme sa zachrániť životy nevinným ľuďom," argumentoval profilista. "Trocha paranoje v tomto prípade neuškodí."

"Tak to je teda pekná kravina," vyhlásila. "A obidvaja to veľmi dobre vieme."

"Čo viete?" nerozumel detektív. Obrátil sa ku svojmu mladšiemu kolegovi. "O čom to dopekla hovorí?"

"Skončí sa to tak a vy to viete," zopakovala. "Skončí sa to tak ako to začalo. Urobí presne to, čo vtedy. Urobí presne to, čo chce. Buď to, alebo prestaňte obviňovať mňa a vymyslite, ako ho konečne chytíte. Skôr ako stihne chytiť niekoho dalšieho on." Z vešiaka opodiaľ zvesila dlhý tmavohnedý kabát a obliekla si ho. "A teraz, ak už odo mňa samozrejme nič nepotrebujete, by som rada šla domov."

"Nepohnete sa ani o krok,"prikázal vyšetrovateľ. "A ty," otočil sa ku mladému mužovi, "mi to okamžite vysvetli."

Pohrúžili sa do rozhovoru a ona nepozorovane vykĺzla. Keď si konečne všimli, že sa v miestnosti viac nezdržiava, bola už dávno preč.

hey ho, hey ho, som lenivá, lenivá a ešte lenivšia ako si vôbec viete predstaviť... ale už na tom pracujem :) tento príbeh prejde v najbližších dňoch úpravou, ale zmeny sa budú týkať asi len dvoch - troch kapitol :) prajem príjemné čítanie

N 💕