Obsesia

10.

Doteraz si spomínam na ten prvýkrát. Keď som sa v maximálnej tichosti zakrádal popri drevenom obklade domu. Kládol som jednu nohu pred druhú. Sledoval som pohyb všade naokolo, dúfajúc, že ma nikto nepristihne. 

Niekoľkokrát som sa vopred uistil, že ona nepríde. Že budem mať celý dom len a len pre seba. Len pre moje plány. Teda.. naše. Pretože pri všetkom čo robím neustále cítim tú jeho pomocnú ruku. Ruku, ktorá ma vedie pri konaní mojich činov. Drží ju, keď sa mi trasie.

Zdvihol som nezaistené okno.  Sadol som si na podokennú dosku a obul som si modré nemocničné návleky. Nechcel som za sebou zanechať žiadne dôkazy. V tomto som skutočne veľmi opatrný. 

Preliezol som do kuchyne. Podlaha podo mnou zavŕzgala. S tým som nepočítal. No bol som dobre pripravený. Keď teda odmyslím túto hlúpu chybu. Krátko na to, som totiž zo schodiska počul tiché kroky. Veľmi tiché našlapovanie. "Haló?" ozvalo sa z nich.

Samozrejme som neodpovedal. Ľudia by to mali prestať robiť. Je to také hlúpe. Vari čakajú, že sa z tmy skutočne niekto ozve, ospravedlní sa za vlámanie a vyjde prednými dverami?

Zišiel až dole, na prízemie. Ja stále stojím v tichosti v kuchyni. No on nekráčal mojim smerom. Vošiel do obývačky oproti. To som využil. Vykradol som sa zo svojho úkrytu a nasledoval ho. Skôr, než si stihol niečo uvedomiť, už som ho držal okolo ramien. Jediným pohybom som mu preťal krčnú tepnu. Mnohí by sa pýtali ako, keď sa mi ledva dostalo základného vzdelania, no toto som vedel. Už som videl človeka to urobiť. Vtedy som to ešte nechápal. Ale už tomu rozumiem. Je to rýchle. A bezbolestné. nechcel som, aby trpel. Padol k mojim nohám. Za malú chvíľu už pri mne nehybne ležal. Bez jediného žmurknutia hľadel do stropu. Jeden z dvoch, prebehlo mi mysľou.

"Všetko v poriadku?" opýtal sa ustráchaný hlas. Otočil som sa smerom ku schodisku a v ruke som si poťažkal nôž. "Drahý?"

Aj ona zišla po schodisku. Kráčala priamo ku mne. Len tak som stál, priamo za rohom. Čakal som. Videl som jej tieň. 

"Drahý?" Jej hlas sa stával čím ďalej tým hysterickejším. Pomalým ľahkým krokom vošla do obývačky. "Panebože, Drahý," hlesla, keď ma zbadala. "Čo tu-." Myslela si, že som bol jej manžel. Až do chvíle, kedy ju neupútalo čosi iné. Len náhodou strelila pohľadom za mňa. V očiach sa jej objavila číra hrôza a z hrdla sa jej vydral jediný výkrik.

 Rozbehla sa, hore schodmi. Bol som jej tesne v pätách. Napriek všetkému som si stále udržiaval veľmi dobrú kondičku. No ona tiež nebola najpomalšia. Špičkou topánky som zachytil okraj schodu a to ma spomalilo. Natiahol som za ňou ruku. Zovrel som ju za rameno. Stratila rovnováhu a len tak tak som sa stihol vyhnúť jej padajúcemu telu. Zrazila by nás oboch. S hukotom dopadla na prízemie, do zdraveému človeku veľmi neprirodzenej polohy.

Zbehol som dole a zistil, že dýcha. Neviem, či ju niečo bolelo, pretože mi venovala svoju pozornosť. Kľakol som si k nej. Z čela som jej odhrnul zatúlané pramienky gaštanových vlasov. "Neboj sa," šepol som. "Prišiel som, aby som ti mohol." S tým slovami som zdvihol nôž a aj jej život som ukončil jediným pohybom ruky.

Vstal som. Spokojný. Pozrel som sa na seba. Moje šatstvo nebolo krvou veľmi nasiaknuté. Poobzeral som sa okolo. Našťastie sa mi nepodarilo stúpiť ani do jednej z kaluží a tak som krv nerozniesol nikam ďalej. Vrátil som sa teda ku oknu, ktoré som použil ako vchod a opustil som dom skôr, ako stihla prísť hliadka. Netrvalo dlho, a policajná patrola sa skutočne objavila. Niekto zo susedov musel počuť krik tej ženy. Ešte dlho potom mi znel v ušiach. No vedel som, že to, čo som urobil bolo správne. Pomohol som im. A pomôžem aj je.

Rád sa vraciam do týchto dní. Prinášajú mi pokoj v ťažkých chvíľach. 

Pokoj, ktorý tak zúfalo potrebujem.