Obsesia

17. - časť prvá

Sedí na pohovke v obývacej izbe a čaká. Obzerá sa okolo seba a čaká. Vie, že príde. Vie to. Má času dosť. Obidvaja majú. Celých deň, až do polnoci.

Sedí v tichu a počúva, ako nástenné hodiny tikajú. Tik-tak tik-tak tik-tak. Ešte má dvadsaťtri hodín a päťdesiattri minút. Nebude musieť dlho čakať a príde. Určite príde.

Čelo má mokré od potu a ruky studené. Trasú sa jej. Nielen od nervozity. Je jej zima. Obliekla by sa, keby sa odvážila vyjsť o poschodie vyššie. No na to dosť odvahy nenachádza.

Prejdú presne tri minúty, keď podlaha nad jej hlavou zavŕzga a ona zatají dych. Srdce sa jej divo rozbúcha, div jej nevyletí z hrude, keď sa plačlivo ozvú aj najvrchnejšie stupienky schodiska. Siahne napravo od seba, a predmet, ktorý vzala z kuchyne, vsúva do širokého rukávu.

Pomaly, ale isto sa približuje. Neponáhľa sa, keď zostupuje dole schodmi, čo v nej vyvoláva ešte väčšiu hrôzu. Ten pokoj, s ktorým to všetko zvláda. Doslova vražedný pokoj. Jej pokoj bol len predstieraný. Bola to maska, ktorú od toho nešťastného víkendu, keď umreli jej rodičia každodenne obliekala. No teraz na ňu účinky predstieranej emocionálnej vyrovnanosti doliehajú v plnej sile a ona sa nemôže ani pohnúť. Nie že by na tom záležalo. Nemá komu dať vedieť, čo sa deje. Je v tom sama. Úplne sama.

Lampa, ktorú zasvietila hneď po príchode, mu vo chvíli keď vchádza do miestnosti osvetľuje tvár, a ona ho v okamihu spoznáva, ľutujúc, že si tú jasnú podobu s ním všíma až teraz. Predsa, udalostí, ktoré majú výročie dvadsiateho októbra nie je tak veľa.

"Zdravím," usmieva sa a oči sa mu v svetle lampy desivo zalesknú.
"Zdravím," šepká a krv jej tuhne v žilách, keď k nej pomaly vykročí.

***

"Som rád, že z toho nerobíš takú vedu," priznal úprimne, keď si k nej prisadol. "Všetko to vyriešime rýchlo, čo ty na to? Aby sme to mali čím skôr z krku."

"Ty si.. ich zabil. Všetkých si ich zabil, však?"

Potriasol hlavou. "Pomohol som im."

"A čo on?" nedalo jej. Nemusela povedať meno, on presne vedel, na koho naráža.

"On pre teba nebol dobrý," odvetil. "Musel som ho od teba dostať. A vieš.. rozprával som sa s ním a on priznal, že ťa vlastne nikdy nemal rád. Bol zlý. Falošný a skazený. Nemohol som dovoliť, aby ťa ovplyvňoval svojimi chybami."

"To nerobil," chabo namietla.

"Pod lampou býva najväčšia tma, to sa hovorí. Ty si to nevidela. Ale ja áno. A veľmi dobre. Musel som to urobiť. Nielen kvôli tebe. Aj kvôli tým ostatným. Vieš, aj ich som musel varovať. Akí zlí ľudia chodia voľne po svete. Nevideli ich. Ale už vidia. Možno bude niekto pokračovať v tom, čo som začal. Možno niekto dokončí moje dielo," rozplýval sa zasnene, no neušlo mu, že ju striaslo. "Je ti zima?" hlesol. "Ešte ti chvíľu bude, ale potom už nie. Tam nie je nikomu zima."

"Tam - myslíš v nebi?"

"A kam inam by si ty už len šla?" opýtal sa pobavene. "Ale-" zarazil ju skôr, než sa stihla znova niečo opýtať, "niečo tu pre teba mám." Otočil sa a podal jej seba vytiahol čiernu škatuľu, ktorú mal dovtedy položenú po svojom boku. Musel ju niesť za chrbtom, keďže si ju všimla len teraz. Bola takmer identická s tou, ktorú našla predtým, s jediným rozdielom. Táto bola väčšia. Omnoho väčšia. Položil jej ju na kolená. "Otvor to," prikázal netrpezlivo.

Opatrne nadvihla veko a odložila ho bokom. "To sú..."

"Vyhodila si ich, pamätáš? Sťahovala si sa a nemohla si si ich vziať so sebou, pretože si ich už nemala kam dať."

"Vyhodila som ich, pretože som ich už nechcela nosiť. Pripomínali všetko, čo som kedysi stratila."

"Nie, tak to nebolo," stál si za svojím. "Vidíš? Ešte stále cítiť ten ich neblahý vplyv. Myslíš si, že si ich stratila, a že by ťa to malo mrzieť, no to, že sú preč, je pre teba len dobré."

"Prečo si.. pomohol aj im?" spýtala sa potichu. "Prečo si nepomohol len mne?"

"Aby si tam predsa nebola sama," samozrejme odvetil.

Chvíľu obidvaja mlčali. On ju pozoroval a ona jemnú bielu látku preberala v prstoch. "Mohol by si mi to na chvíľku podržať?" opýtala sa s úsmevom. Vyčariť ho na tvári ju stálo priam nadľudské úsilie.

"Samozrejme," prikývol a škatuľu, ktorú mu jednou rukou podala od nej poslušne prevzal.

táááák, konečne sa stretli!! roky sledovania a príprav sa mu konečne vyplatili :) rozhodla som sa rozdeliť "finále" na dve časti, pretože inak by bola kapitola príliš dlhá (navyše, takto je to dramatickejšie, no nie?) :) druhú časť plánujem pridať zanedlho :)

Nearine 💕