Obsesia

11.

"Na začiatok by som vám chcel povedať, ako veľmi si cením to, že ste prišli, napriek tomu, v akej ste situácii a chcem vám vyjadriť svoju najúprimnejšiu sústrasť." Nato pokynul rukou a ona, útla žienka menšieho vzrastu sa usadila do nie veľmi pohodlného koženého kresla. "Verte mi, že viem, aké ťažké to pre vás musí byť, no napriek tomu budem potrebovať, aby ste mi zodpovedali zopár nepríjemných otázok."

Len prikývla.

"Slečna, ak sú moje informácie správne, prisťahovali ste sa sem pred dvomi rokmi. A približne v tom istom čase ste spoznali aj svojho nastávajúceho, je tak?"

"Jeho som poznala už dlhšie," opravila ho. "Pár mesiacov predtým - možno pol roka - keď som tu bola prvýkrát."

"Nechcem vyznieť necitlivo, ale aký, presne, bol váš vzťah k nemu? V posledných dňoch či týždňoch?"

"Myslím, že aj to tam máte," vyhlásila chladne a pohľadom ukázala na hrubý roztvorený spis v jeho rukách.

"Nemali sme problémy. Mali sme sa brať. Ale už to asi neplatí, však?" Pár prudkými trhnutiami si z ľavého prsteníčka stiahla zásnubný prsteň. Položila ho na malý konferenčný stolík pred sebou, kam jej zatiaľ druhý z mužov stihol doniesť pohár vody.

"Obávam sa, že nie," pritakal ticho ten prvý. Uprel pohľad na svojho kolegu. Ten mlčal. So záujmom si prezeral mladú ženu pred sebou.

"Slečna, prepáčte, že na vás nalieham v takejto chvíli," pokračoval, "ale potrebujeme si vytvoriť časovú os, po ktorej sa pohyboval. Ako dlho pracoval, ako dlho trvala cesta domov, kedy zvykol prísť domov-."

"O pol deviatej," odvetila. Na chvíľu sa zahľadela do stropu a niekoľkokrát zažmurkala, aby zatlačila slzy späť do svojich kanálikov. "V ten deň v týždni obyčajne o pol deviatej. Včera- včera mi približne v tej dobe zavolal. Že sa oneskorí. Vraj- musel ešte niečo vybaviť. Čakala som ho. Dlho do noci. Keď ráno neprišiel, bola som strachom celá bez seba. Potom... Potom som našla jeho... Našla som tú.. škatuľu."

"Mal nejakých nepriateľov? Niekoho, kto nejako naznačil, že by mu chcel ublížiť? V práci? V osobnom živote?"

"Prečo sa to pýtate?" nerozumela. Zamračila sa. "Veď predsa viete, že niečo také nebolo motívom. Či nie?"

"Keď ste našli jeho hlavu," začal vecne ten druhý muž, za čo si od kolegu vyslúžil nepekný pohľad, no pokračoval, bez toho aby na to reagoval: "bol na nej vypálený-."

"Kríž templárov," skočila mu do reči. "Videla som ho. Našla som ho."

"Viem," prikývol muž. Na jej vkus bol trochu príliš osobný.

"Je to teda ten istý, však?" V hlase jej bolo počuť obavy. Vedela veľmi dobre, s čím má dočinenia. Aj keď dúfala, že jej nočná mora sa skončila už pred rokmi.

Na to jej neodpovedal. Namiesto toho položil otázku a podal jei farebnú fotografiu. "Spoznávate túto ženu?"

"Bože," vydýchla zhrozene.

"Mám to brať ako áno?" opýtal sa jej chladne.

"Áno." Oplatila mu jeho tón. "Ospravedlnila som sa jej. A chcela som jej pomôcť, keď mala problémy. Na to bola však príliš hrdá." Irónia tých slov ju prinútila pousmiať sa. "Niekto iný jej už stihol.. pomôcť." Po tých slovách nastalo v miestnosti niekoľko sekúnd trvajúce desivé ticho.

Mala pravdu. Vedeli to. S ich vrahom mala čo dočinenia dávno pred prvou vraždou. Dávno v dobe, keď o jeho existencii ešte ani len netušili. Ona s ním už bojovala. Alebo skôr s tým, čo vykonal.

"Celé sa to začína odznova," hlesla. "Myslela som, že som od toho navždy utiekla." Mala prázdny pohľad. Nevedno, či si uvedomovala, kde bola, či s kým bola. "Znova si ma to našlo..." Jej slová spôsobili, že obom vyšetrovateľom po chrbte prebehol mráz.

Dvere do miestnosti sa zrazu rozletili. Priam vyskočili zo svojich miest oproti žene. Objavil sa v nich muž, nie oveľa starší ako ona. Nástojčivý pohľad, ktorý im venoval ich prinútil k pohybu.

"Musíme ísť," povedal jeden z nich.

"Iste," prikývla a pomaly sa postavila. Otočila sa k odchodu, keď ju zastavila čiasi ruka na ramene. S vráskou na čele sa obrátila. Hľadela z očí do očí príjemnejšiemu z dvoch vyšetrovateľov. Niečo jej podával. Nastavila dlaň a malý kvový predmet jej vkĺzol do ruky. "Skoro ste ho zabudli."

Hľadela na zlatý zásnubný prsteň. "Načo mi je?" spýtala sa smutne. "Už nič neznamená. Je to len spomienka."

Smutne sa na ňu usmial a podal jej svoju vizitku. "Ak si náhodou na niečo spomeniete..." A obišiel ju. Jeho partner ho nasledoval.

"Potrebujeme spomienky. Hlavne vo chvíľach ako sú tieto," povedal niekto za ňou. Otočila sa za hlasom. Stál pred ňou ten istý mladý muž, ktorý pred chvíľou vtrhol do miestnosti. Uvedomila si, že tam stál po celú dobu jej krátkeho rozhovoru s jedným z vyšetrovateľov."Dodávajú nám nádej, že môže byť lepšie. Pretože už bolo lepšie. Pripomínajú nám, že sme ešte stále nažive."

"Môže byť lepšie," zopakovala. "U mňa sa toto obdobie práve skončilo."

"Som si istý, že na seba nenechá dlho čakať." Kútiky nadvihol do mierneho úsmevu a odstúpil sa jej z dverí.

Vyšla z miestnosti a poslednýkrát sa k nemu obrátila. Chvíľu ho uprene pozorovala, keď prehovorila: "Vy nie ste jeden z nich. Nie ste detektív."

"Je to zo mňa tak cítiť?"

"Z vás nie," pokrútila hlavou. "Z nich." S tými slovami sa mu obrátila chrbtom a odkráčala. Ešte dlho za ňou hľadel.

síce nie výrazná zmena, ale aby som mohla dokončiť príbeh tak ako som plánovala, muselo to byť takto :) bez obáv, o krvavé časti neprídete :)

N 💕