Obsesia

9.

Moje činy nezostanú nepovšimnuté. Nie po tom, čo sa chystám urobiť. Určite nie.

Do jej bytového domu som sa dostal bez väčších problémov. Ľudia by sa mali vážne zamyslieť pred tým, ako pustia dovnútra niekoho, kto tvrdí, že priniesol len reklamné plagáty. Samozrejme, že som si nejaké zohnal, na takéto detaily dbám, ale rovnako si mohli pustiť dovnútra nejakého delikventa, násilníka či vraha.

Našťastie som to bol len ja.

Rozdávam plagáty do všetkých dvadsiatich štyroch poštových schránok, aby na mňa nepadlo podozrenie a letmým pohľadom na jednu z nich som zisťujem poschodie, na ktorom býva.

Dlho som rozmýšľal, či použijem výťah, alebo tie tri poschodia vybehnem peši. To by som ale riskoval, že niekoho stretnem. Doteraz sa mi darilo ostať úplne neviditeľný. Bolo by najlepšie, keby som sa dokázal pohybovať v tieňoch aj naďalej. Už len dva dni.

Dva dni a bude koniec. Už ju viac nebude nikto ohrozovať. Nikto a nič. Už jej nebudú nevedomky ubližovať. O to sa plánujem postarať.

Kráčam hore schodmi, potichu našľapujem, počúvam život naokolo. Rozmýšľam nad všetkými tými ľudmi, ktorí tu žijú, predstavujem si ich. Žijú svoje životy, plytké a falošné, a nemyslia na nič viac ako na seba. Na rozdiel odo mňa.

Na plošinke medzi prvým a druhým poschodím som nútený sa skrčiť a vyčkať, kým žena z prvého opustí chodbu.

Za malú chvíľu už stojím pred masívnymi drevenými dverami označenými jej menom. Zdvíham ruku a dvakrát krátko stlačím zvonček.

Počujem ju prichádzať ku dverám a viem, že sa stavia na špičky, aby sa mohla pozrieť cez kukátko. Vždy bola nízka. "Kto ste?" ozve sa spoza dverí. Podozrievavá. Ako kedysi.

"Som od plynárov," odpovedám. Zbytočne nedvíham hlas, nechcem, aby ma niekto počul.

Cakám, kým odomyká dvere a otvára ich. No dovnútra ma nevpúšťa. "Smiem vidieť váš preukaz?"

"Samozrejme," prikyvujem a predstieram, že si prehrabávam vrecká. Viem, že ma pozorne sleduje, pripravená zabuchnúť. Teraz alebo nikdy, rozhodnem sa. Skôr, než stihne zaznamenať môj pohyb, vyrazím proti dverám. Tie do nej prudko vrazia a ona padá dozadu s tlmeným výkrikom. Skočím na ňu, rukou jej zapchám ústa a nohou kopnem do dverí, ktoré sa následne zabuchnú.

Myká sa a snaží sa ma zo seba zhodiť, no som silnejší. Rukou siahnem do vnútorného vrecka sivého saka a vyťahujem nôž. Neveľký, určite menší ako vtedy.

"Neboj, už je koniec. Budeš v poriadku. Nebudeš tam sama, už ťa tam očakávajú. A za chvíľu sa stretneš aj s ňou." Čepeľ ľahko presekne jej krčnú tepnu a ona sa skáca na zem. Ešte chvíľu chrčí. Potom už len bezvládne leží.

Chytím ju za nohy a ťahám hlbšie do bytu. Vo veľkej, priestrannej obývačke ju pekne uložím a poslednýkrát sa kochám na svoje dielo predtým, ako opustím byt. Cestou dole utekám, no vďaka mojim topánkam, špeciálne vybratým pre túto príležitosť sa pohybujem ľahko, ani pierko.

Toto podá jasný odkaz. A ona ho tentoraz už isto pochopí.

Už len chvíľa, prebehne mi mysľou, keď vybieham do tmy.

ahoj ahoj, ako som sľúbila, tu to máte, príbeh zdokonaľujem, chytám mušky.. ak by ste mali nejaké pripomienky, akékoľvek, sem s nimi :) nezabudnite, vaša aktivita ma vždy poteší :)

Nearine 💕