Obsesia

16.

"Choď sa vyspať," opakoval mu jeho dobromyseľný kolega už niekoľkýkrát za posledných tridsať minút. "Choď domov. Hľadíš na to príliš dlho."

"Už- už to skoro mám," odsekol, neodtrhajúc pohľad od rozhádzaných spisov a nepekných fotografií pred sebou. "Viem to, len- stále mi to uniká. Musím to nájsť."

"Za chvíľu sa tu zosypeš. Mimo nám budeš na nič. Nechaj si to prejsť hlavou a ráno sa vráť."

"Tak, ako si to necháva prejsť hlavou tvoj partner? Kde vlastne je?" Nemusel odpovedať, presne vedel, kam zase zmizol. "Tým, že pri nej bude sedieť deň aj noc sa jej stav nezlepší."

"Mrzí ho to, čo sa jej stalo. Bol vtedy v rovnakej situácii ako teraz ty. Tiež nedodržiavaš profesionálny odstup. Dostalo sa ti to pod kožu a teraz vyšiluješ. Daj si pohov."

"On to neurobí," pokrútil hlavou. "Ani ja nemôžem."

"Čakal celé tie roky. Počká aj do zajtra. Je pri nej hliadka."

"Jedna hliadka ho nezastaví," tvrdil. "Čakal celé tie roky. Nedovolí, aby mu to niekto prekazil. Urobí presne to, čo chce. Presne ako vtedy." V očiach sa mu zablyslo a v momente bol na nohách. "Urobí presne to, čo vtedy!" zvolal a začal zúrivo prehrabovať kopu papierov na stole. Z vrecka vylovil kus papiera a chvíľu si naň niečo odpisoval. Vzápätí schmatol do ruky čiernu zmývateľnú fixku a priskočil ku bielej magnetickej tabuli nedaleko. Naškriabal na ňu zopár takmer nečitateľných čísel. Detektívovi chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že to, na čo hľadí nie sú len náhodné zhluky čísel spôsobené prepracovanosťou jeho kolegu, ale tri dátumy. "Je to také jednoduché! Také jednoduché!"

"Čo je jednoduché?" nerozumel detektív.

Namiesto odpovede dal opakujúce sa číslo do rámiku, no jeho kolega bol stále pár krokov pozadu. "Október, no a?"

"Ako no a?" rozhorčene zvolal špecialista a niekoľkokrát obtiahol rámik okolo rýchlo naškrabaných desiatok.

"Všetkých ich zabil v októbri. Začalo to v októbri. A skončí to v októbri. To je to, čo povedala." Čítal si tie dátumy znova a znova, akoby sa chcel uistiť, že nepochybil. Že to tam skutočne je. A bolo. "Nezabíja ich v októbri, len preto, že sa mu páči to okrúhle číslo. Ak by chcel pekný dátum, začal by desiateho desiaty. To neurobil. Začal dvadsiateho desiaty." Prvý dátum prepísal ešte raz, pomalšie a úhľadnejšie o kúsok vedľa, tentoraz len čísla, dúfajúc, že to jeho kolegovi konečne docvakne. Prevrátil očami a dokreslil ešte jednu čiaru, priamo doprostred dátumu.

2010/2010

"To číslo, ten dátum," prstom ďobol do jednej jednotky a vytvoril z nej dve malé čiarky, "má pre neho špeciálny význam. Nevybral si ho náhodou. On ho uctil. Svojím vlastným, zvráteným spôsobom."

"Prečo?"

"Niečo sa stalo. Ale o to nejde. Ide o to, čo sa stane. Pozri sa na tie ostatné dátumy," obrátil sa opäť k bielej tabuli. "Pozri sa na ne. O rok neskôr udrel šestnásteho. Potom musel prestať. Odmlčal sa a udrel znovu až teraz. Pokračoval až osemnásteho. Tie dátumy sú pre neho priam posvätné."

"Jej priateľa zabil sedemnásteho," namietol detektív. "Ten do vzorca nezapadá."

"Ani nemal. Bol nadbytočný. Teda aspoň tak ho videl. Preto ho zabil tak, ako ho zabil. Zbavil sa ho a mohol pokračovať vo svojom pláne. Pokračoval osemnásteho," zopakoval. "O štyri roky neskôr."

"Prečo sa odmlčal? Na celé tie roky?"

"Ony sa pohádali." Ukázal na fotky dvoch žien pripnuých na magnetickej tabuli. "Musel počkať. Vrátil sa, keď sa udobrili. O štyri roky neskôr, v októbri," vysvetlil.

"Prečo si s tým dáva toľko práce? Prečo to tak komplikuje?"

"Chce, aby to bolo dokonalé. Chce mať svoje veľkolepé finále. Preto dvadsiateho. Skončí to tak, ako to začalo. Dvadsiateho. To je to, čo povedala. Urobí presne to, čo vtedy. Ona to vie. Vie, že to urobí." Nahnevane rozhodil rukami. "Ale ja som si to nevšimol." Pozrel mu priamo do očí. "Musíme tam ísť. Skôr, než tam príde on," naliehal.

"Upokoj sa, je pri nej hliadka," mávol rukou.

"Hliadka ho nezastaví. Príde si po ňu."

"To predsa vieme."

"Dnes je devätnásteho, však?" vyhŕkol mladší z mužov a ten starší si vrhnul rukáv a pozrel na hodinky. Na chvíľu sa zamyslel, akoby niečo počítal. "Vlastne už nie. Je päť minút po polnoci."

***

"Nie, nie je to ožran, vravím ti, takto sa ožrani nepotácajú," stál si za svojim jeden zo strážnikov.

"No a? Tak či tak, vyzerá, že každú chvíľu ošablí chodník," mykol plecom spolujazdec.

"Skvelé. Práve spadol," konštatoval otrávene muž na sedadle šoféra.

"Tak ho chod skontrolovať."

"Chod tam ty. Aspoň sa prevetráš. Aj tak tu hovno robíš."

"Akoby si ty robil niečo produktívne," odvrkol jeho partner a pomrvil sa na sklopenom sedadle.

"Vieš koľko papierovačiek s ním budeme mať, ak nám zomrie priamo pod nosom?" mlel si svoje strážnik za volantom. "Budeme robiť doprávakov, a to všetko len preto, že ty si príliš lenivý zdvihnúť tú svoju tučnú riť."

"Strč-."
"Ty vole, on sa trasie," prerušil ho a prudko otvoril dvere.

"Čo? Kde?" strhol sa spiaci muž a žmúril okolo seba.

"Tam, za tým autom," mávol jeho priateľ rukou a už ho nebolo. Ignoroval volanie partnera, ktorý bol vzhľadom k okolnostiam nútený opustiť teplo vyhriateho auta. Bol by pokračoval dalej a zopakoval počiny svojho kolegu, nebyť toho, že si v poslednej chvíli spomenul na dôvod ich prítomnosti na tom mieste. Pozrel smerom k domu. Na prízemí sa svietilo. Pozrel smerom k bezvládnemu mužovi a uvedomil si, že ho už nevidí.

***

"Zvoní to," oznámil, keď vytočil číslo a telefón si priložil k uchu. No keď ani po chvíli neprehovoril, mladšieho z mužov ovládlo neblahé tušenie. Keď jeho kolega otvoril ústa, vedel, aké slová ich opustia. "Odkazová schránka."

"Boha," zaklial a mimovoľne zovrel ruku v päsť. "To je v prdeli."

"Hej, to je," súhlasil muž po jeho ľavici a silnejšie stlačil plynový pedál.

to som znova ja, oznamujem, toto je už predpredposledná kapitola, po ktorej bude nasledovať už len "veľkolepé" finále a jedna časť, ktorá konečne všetko vysvetlí, a napokon epilóg :) držte si klobúky, bude to jazda ;)

N 💕