Obsesia

4.

Neviem koľko času ubehlo, ale dvere sa zrazu otvárajú. Vystupuje z nich on. Otočí sa smerom k budove z ktorej pred malou chvíľou vyšiel a niečo vraví človeku, ktorého kvôli môjmu umiestneniu nevidím. Nepočujem ani, aká odpoveď sa mu dostane, a úprimne, je mi to jedno.

Navyše.. už každú chvíľu sa mi naskytne príležitosť zistiť si všetky informácie. Ale mňa jeho pochybné kšefty nezaujímajú. Práve teraz ma zaujíma len jedna jediná vec. 

Dvere sa zatvárajú a muž vykročí.

Počítam jeho kroky. Jeden. Dva. Tri. Stojí. Obzerá sa. Štyri. Päť. Šesť. Sedem.

Vykročím aj ja. Zopár dlhšími krokmi ho dobieham. Cestou schmatnem drevenú latu opretú o špinavý tehlový múr a jediným mávnutím rukou dostanem statného muža na zem ku svojim nohám.

Zohnem sa a kontrolujem jeho tep. Žije. Aspoň zatiaľ. A ja sa usmievam. K dosiahnutiu mojich cieľov mi chýba už len posledných pár centimetrov.

Nesmiem otáľať. Musím konať. Skôr, než sa preberie a zmarí mi všetky plány. Tú chybu som už raz spravil. Nehodlám ju opakovať. Doteraz mi všetko pekne vychádza. A tak to bude aj naďalej. Som veľmi rozumný. 

Preto chytám muža okolo hrude a ťahám ho tmou. Potláčam nechuť, ktorú vo mne vyvoláva jeho blízkosť, no aj tak ma strasie. Nie zo strachu či obáv. Ani z nechute, aj keď ten pocit teda neviem ani opísať - muž, ktorého osud spočíva v mojich rukách sa mi neskutočne hnusí.

Predstavím si, čo všetko sa mohlo stať, keby som nebol zasiahol. Chránim nevinného počestného človeka a to je ten najvznešenejší cieľ. Za to budem odmenený. Viem to. Čoskoro. Možno mi bude dovolené stráviť večnosť s ňou.

Znova sa vám hlásim s novou časťou :D trošku kratšia, ale záleží to od mojej nálady, pretože toto je vskutku jediný príbeh, ktorý píšem "na kolene" :D btw čítate tu niekto E. A. Poea? 

N 💕