To, čo vyšlo z mojej hlavy a z hudby.
Postavy tak reálne a pritom úplne vymyslené.
Nič veľké, skôr iba vlastné slabé výmysly.
Čítajte, ak máte chuť. O všetkom...
Môj brat bol závislý. Drogy, alkohol, predávkovanie. Snažil sa mi vysvetliť, koľko je na tom dobrého. No nebolo na tom nič. Môj brat je závislý a to znamená spraviť pre drogy čokoľvek. Skutočne všetko možné. Kradnutie, bitky, stávky. Nie je úniku. Tak ako pre neho, tak ani pre mňa. Nemal som inú možnosť ako sa pred ním schovávať. V skrini, pod stolom alebo posteľou. Mesiace mi unikali ako nič, no môj život stál na mieste. Nevedel som sa pohnúť. Stereotyp, bordel, strach. Tri slová vystihujúce mňa. Bola to špina. Každý deň škola, v ktorej nič ako pochopenie nejestvovalo. Potreboval som pomoc.
Nikdy na mňa nesiahol, lebo som mu to nedovoľoval. Ale viackrát sa pokúšal. Neskončilo to dobre. Časté párty, fifleny, alkohol, sex. Už ako malý som vedel, že niečo nie je v poriadku. Vtedy sa to snažil predo mnou tajiť. Teraz mi je však jasné, že to neskryl nikdy.
Často hovoril: "Kookie, nemáš mi požičiať? Naozaj vrátim." Nikdy nevrátil. Prečo? Pretože akékoľvek peniaze sa mu dostali, síce ich neminul len na drogy, ale nakoniec aj tak mu vždy na nejaké ostalo. Cítim sa ako Jacquin Phoenix. Bojím sa každý deň, že prídem domov a nájdem ho predávkovaného a nedokážem mu pomôcť.
Viete si to predstaviť? Mať dobré známky, učiť sa doma a mať priateľov bez toho, aby ste každú sekundu svojho prekliatého života nemuseli striehnuť, či niekto z vašej najbližšej rodiny vedľa v izbe nezomiera?
Tak sa cítim. Neustále v strehu, nikdy nenájdem pokoja. Niekedy sa nevracia domov a neviem, kde je. Niekedy, keď zaspávam, mám napnuté uši, či sa nedusí zvratkami alebo sa nesnaží zabiť.
Takto bol dlho preč. Štyri či päť dní. Nepamätám si presne. Chcelo sa mi plakať. Tak som sa vyplakal a hneď na to som sa rozhodol, že sa chcem nejak uvoľniť.
Vyšiel som z dverí, nebola mi zima, aj keď vonku už dosť husto snežilo. Prešiel som na chodník a pozdĺž neho pokračoval do lesa. Minul som prvý strom, druhý, tretí. Moje topánky škrípali na snehu, dych vytváral paru pred mojou tvárou, všetko bolo čiernobiele. Stúpal som tvrdo, hromadil sa vo mne hnev.
"Kookie, Kookie, Kookie..." smial som sa zo samého seba. Kráčal som a snažil sa vypustiť dušu. Pokoj lesa, to ticho. Pomáhalo mi to. No zároveň som cítil nepokoj, vzburu. Neviem, čomu som sa búril. Svojej existencii, ktorú prenasledovali tiene, nech som kráčal alebo bežal? Život plný nebezpečenstva ma naučil neveriť nikomu a dokonca ani sebe. Vtedy by som sa sklamal najviac.
Rozbehol som sa cez sneh pomedzi stromy. Moje vlasy zachytávali chladné vločky a cítil som ich aj na tvári. So svojim čiernym oblečením a bledou pleťou som sa vytratil do krajiny.
Vtedy som narazil na potok, tečúci pomaly, kľučkujúc pomedzi stromy. Zišiel som malým brehom k nemu a dúfal som, že sa nešmyknem. Po krajoch bol potok zamrznutý. Išiel som pozdĺž neho, opustil ma strach. Našiel som miesto, kde sa ľad spájal cez celú jeho šírku a tak som sa rozhodol, že si na neho stupnem. Nenapadlo mi, že zima ešte nebola dostatočne tuhá, aby ľad udržal takého cvoka.
Štyri... Päť... Šesť... Sedem...
Prepadol som sa. Natiahol som sa po kraji, ale keďže pod vodou bol breh strmý, nemohol som sa vytiahnuť.
"Pomoc?" znela moja prosba, ale neniesla sa lesom. Povedal som ju príliš potichu. Začul som však zvuky. Asi ma predsa niekto počul. Na vrchu brehu sa zjavila hlava malej bielej líšky. Znova sa na chvíľu stratila a objavil sa tam chlapec, nahý, bledý s čiernymi vlasmi. Zišiel ku mne tak ladne, až som pozabudol, že ho vidím úplne odhaleného.
Natiahol sa po mojej ruke a tak ja som sa zachytil tej jeho. Veľmi ľahko ma vytiahol a hľadel na mňa čiernymi očami. Bol krásny. Kto vie, čo si on myslel o mne.
Nedopínalo mi, že som mokrý a sedím v snehu.
"Kto si?" opýtal sa odrazu.
"Ja? Skôr kto si ty?" odpovedal som protiotázkou. V živote som nikoho takého nevidel.
"Ja tu bývam. Toto je moje územie. Preto sa mi predstavíš prvý!" rozkázal rázne a dvihol hlavu, aby mi ukázal, že je to moja povinnosť.
"Fajn. Ale potom mi vysvetlíš, prečo si nahý? Tá líška je tvoja, čo sa tu zjavila?" pýtal som sa.
"Nemusím ti nič vysvetľovať," zavrčal. Skoro ako nejaké zviera, prebehlo mi hlavou.
"Jungkook," zašepkal som a začal som sa zberať zo zeme. Bol som premrznutý, ale nevnímal som to. Hľadel na mňa zdola, pretože nevstával.
"Počkaj. Nechoď."
Chytil ma za rukáv mikiny a keď som sa otočil, pozeral na mňa tými tmavými očami. Bol milý. Usadil som sa naspäť a zahľadel sa mu do očí.
"Som Hoseok, snežná líška," predstavil sa a skôr ako som sa mu vysmial, sa mi premenil rovno pred očami na bielu líšku, ktorú som predtým videl. Potom sa zmenil znova na človeka. Neviem prečo, nebolo mi to čudné. Bol som užasnutý a zasmial som sa.
"Krásne," hovoril som fascinovane.
"Som strážca tejto časti lesa. Keď niekedy znova prídeš, začuješ šepkanie zvončekov, les ťa uvíta a ja budem vedieť, kto skutočne prišiel. Pôjdeme sa prejsť a potom sa budeme hrať," šepkal mi a počas toho ma chytil za ruky. Jeho tvár bola jemná, pohľad mal plný lásky (nie ku mne, ku všetkému) a usmial sa. Tiež som sa jemne usmial.
"Len vydrž," doplnil, skoro som ho nepočul.
Nevnímal som koľko času ubehlo.
Osem... Deväť... Desať.
Našli ma v mestskom parku, hneď vedľa malého rybníka, premrznutého, skoro mŕtveho. Vtedy som ledva cítil, že dýcham. Bolelo ma hýbať mojimi skoro zatvorenými očami, telo sa ani nehlo, nech som sa snažil. Ihneď volali záchranku.
Keď ma odlepili od snehu, chladilo ma to ešte viac. Vlastne v tom snehu mi bolo už celkom teplo. V sanitke ma vyzliekli, uložili na lehátko, prikryli dekami. Čas mi zrazu ubiehal veľmi rýchlo. Niečo sa okolo mňa dialo, ale nevedel som čo.
"Len vydrž," vravel jeden záchranár a ja som sa snažil. No nevládal som.
Vtedy som to prežil. Preto tu teraz stojím a hovorím vám to. Doteraz neviem, či to bola skutočnosť alebo iba predstava. Od toho dňa realitu neviem úplne oddeliť od svojich myšlienok.
Doteraz neviem, či ma líščí chlapec zachránil, alebo som si ho, už skoro mŕtvy, iba zmyslel.
Viem však, že niekedy počujem šepkanie, ale neviem odkiaľ prichádza. Počujem jeho smiech, ale neviem ktorým smerom sa za ním vybrať. Nepočul som ho smiať sa, ale odniekiaľ mám pocit, že viem, ako sa smeje.
Hľadal som jeho meno, Hoseok, na internete a zistil som, že existoval chlapec v našom meste, ktorý sa utopil.
Od toho dňa môj život nestál na mieste. Stále niekam ubiehal. Môj brat išiel na liečbu, aby sa zbavil drog. Bol odhodlaný už s tým prestať a ja som nevedel, prečo tak odrazu.
Mnohé veci sa zmenili.
Uvidím ho ešte?
...
(Poznámka z dňa 24. 9. 2020. - Tento obrázok som pred nedávnom našiel a prišlo mi to úplne čudné, že by to bola až taká náhoda, že som písal o Hobim-snežnej líške a odrazu booom, o istý čas na to fanart Hobi-snežná líška. Úplne som z toho mimo. Príbeh som podľa obrázka nepísal, plánoval som ho už dva roky dozadu.. Phaa. Úžasné. :'33)
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
