Something // bts // Oneshots

Boy with smile- NamJin

Kráčal spolu s davom. Hlavu sklonenú, v ušiach slúchadlá a nahlas pustená pieseň od Lucky J. Ľudia sa obzerali. Krútili hlavou nad hudbou, ktorú počul každý. Nevenoval tomu pozornosť. Liezli mu na nervy. Všetci ľudia, ktorí na neho pozerali, ktorí prechádzali okolo- všetci to boli iba bytosti, ktoré sa nikdy nezamýšľali nad zmyslom. Pohybujúce sa roboty. Možno nie sú všetci tak hlúpi a beznádejní, ale on si to nemohol priznať, pretože všetci, ktorých poznal, boli takpovediac, "stratení". Boli pre neho iba prach, nič ako vzduch, pretože vzduch potreboval k životu. Ľudí nie.
Po tom, ako mu umrel otec, vzal na seba vinu za jeho smrť, pretože jeho mama mu to sama povedala. Prestal sa sťažovať, prestal komunikovať, prestal sa starať. Jediné, čo ho zaujímalo, bola hudba. Jediná vec, ktorá ho dokázala udržať od jeho návalu myšlienok. Keď sa snažil o niekoho oprieť, nikoho rameno nebolo nablízku. Keď sa chcel smiať, nikto nebol okolo, aby sa smial s ním. Hmatal v tme, ale chytal iba prázdny vzduch.
Prečo by mal mať on záujem?
Mal chuť trochu si pri tom zatancovať, aj keď mu to nikdy nešlo. Tá pieseň mu akoby do hlavy vnárala kopu zreteľných myšlienok. Počúval ju už asi 50-krát dookola. Pohŕdavo hľadel na ľudí, ktorí ho míňali a tvárili sa, že sú niečo viac. Nemal náladu pozerať na smutné tváre tých, ktorí si žijú pekne.
Doslova ho štvalo všetko, čo mu kto povedal, napísal, čokoľvek. Tí ľudia si srali do huby- tvrdili veci, ktoré nikdy neboli pravda. Ich vec. Nemal chuť hnevať sa na nich, iba nimi opovrhoval.Blížil sa ku škole. Dnes deň znova strávi písaním textu, na ktorom začal pracovať. Text plný myslenia na svet a osamelosť. Nikto ten text nikdy neuvidí. Nikto si ho neprečíta. Všetko, čo kedy napísal, zavrel do skrinky a už nevytiahol. Tak to urobí aj keď dokončí túto pieseň.
Vchádzal cez bránu do školy. Nikto si ho nevšímal, všetci ho už radšej obiehali. Nevenovali sa mu, bol pre nich "nedotknuteľný". Tvrdili, že sa nedá dotknúť jeho srdca. Vraj je bezcitný, príliš múdry a dokonca hovorili, že nemá žiadne sny. Čo to sú za hlúposti? Vždy mal jeden sen. Jeden jediný, ktorý mu nikto nepomáhal splniť. Nikto sa ho naň neopýtal. Sen, pre neho najkrajší zo všetkých- Chcel, aby mal pokojný život. Chcel sa postarať o seba a o ľudí, ktorých mal rád, ale tých akosi ubudlo.

Pri skrinke sa zastavil a chvíľu na ňu pozeral. Spomínal, či niečo nezabudol, tak ako každý deň, zatiaľ čo ho ľudia obiehali a snažili sa ho nedotknúť. Zdalo sa, akoby sa ho báli.
Otvoril skrinku, hodil do nej svoju riflovú bundu, prezul sa do zelených tenisiek a skrinku zavrel. Prešiel okolo dievčat, stojacich vedľa a pokračoval do triedy bez toho, aby registroval čo i len pohľady alebo šuškanie. Mal už dosť slabé nervy na to, aby všetkých riešil. Mal plné zuby aj seba samého, preto sa netreba zaoberať všetkými okolo.
Sadol si na svoje pôvodné miesto v prednej lavici. Slúchadlá stále strčené v ušiach. Zatvoril oči a započúval sa do tej istej piesne, ktorú počúval celú cestu. Práve začínala odznova. Podupkával si nohou do rytmu, zatiaľ čo mu do hlavy hodili už dva papiere. Neotváral ich, vedel čo tam je napísané. Vedel, že by nemalo zmysel čítať to. Je zbytočné riešiť hlúpych ľudí. Kto sa narodí sprostý, sprostým aj ostane.
Zvonilo, ale NamJoon tomu nevenoval pozornosť.

Do triedy vošiel posledný žiak. Zrazu bolo v triede o jedného viac. Neušlo mu to a ihneď zbystrel na chlapca, zatvárajúceho dvere. Zaujali ho jeho ústa. Mal ich zvláštne, také nezvyčajné. Nedalo sa nevšimnúť si ich. Chlapec sa malú chvíľu obzeral po triede a keď jeho pohľad padol na blondiaka v prednej lavici, iba sa sladko usmial a od dverí prešiel k zadnej lavici.
NamJoon za ním hľadel, zatiaľ čo chlapec mu už nevenoval ani jeden pohľad. Rovnaký, ako ostatný, pomyslel si NamJoon a práve keď sa otáčal späť, aby sa venoval premýšľaniu, periférne si všimol, že chlapec na neho pozrel a stále sa usmieval. NamJoon sa na neho pozrel a tiež sa pousmial, čím sa úsmev neznámeho chlapca ešte zväčšil.NamJoon cítil, akoby sa pohľadmi a úsmevmi rozprávali.
Ku chlapcovi sa nahrnulo niekoľko žiakov, pretože predsa len bol neznámy. NamJoona zaujímalo, o čom sa budú rozprávať a tak si zložil jedno slúchadlo z ucha, aby počul. Cítil sa ako stalker.
"Ahoj, ako sa voláš? Kto si? Máš pekné vlasy? Odkiaľ si?" to boli prvé otázky, ktoré padli.
"Volám sa Kim SeokJin. Ďakujem." povedal iba a nič viac.
NamJoon sa začudoval, pretože jeho odpovede neboli na všetky otázky a boli strohé.
"Ten blondiak, kto je to?" opýtal sa zrazu a NamJoon napol uši. Vedel, že sa pýta na neho. Vedel, že by mal počúvať, aby si vytvoril prvý názor na nového SeokJina.
"To je NamJoon, bifľoš, čo sa nikdy neusmieva. Je divný." odpovedali a NamJoon cítil na svojom chrbte niekoľko pohľadov.
"Na mňa sa usmial."
A to NamJoona presvedčilo. Že chlapec, ktorý dnes vliezol do jeho otravnej triedy a krásne sa usmieva, nie je obyčajný. Patrí medzi ľudí, ktorých NamJoon už zavrhol. Cítil sa previnilo, že odsudzoval všetkých.
Možno jeden jediný človek nie je až tak zlý, však?