Something // bts // Oneshots

Music rescue - Yoonseok

Odkedy som videl Hoseoka naposledy ubehlo päť rokov. Vážne neviem, čo tu tak dlhý čas ešte robím. Nemám poňatia kde je. Chcem, aby sa vrátil. Chcem, aby prišiel a povedal, že už nikdy neodíde, že sa nestratí. Chcem, aby bol chvíľu pri mne. 

Chýba mi. 

Celých tých päť rokov čakám, že sa objaví pred dverami, ale ani raz sa tak nestalo. Celých päť rokov si hovorím: "Yoongi, on sa zajtra vráti, uvidíš." Ale ani jeden deň sa nevrátil. Tak ma napchal nádejou, že som na ňu každý deň veril bez akýchkoľvek pochybností. Dôveroval som svojmu úsudku, veril som už našej zastaranej láske, ktorá nevymizla aspoň z môjho srdca. Zbytočne.

-

Znova sa mi včera v noci ťažko zaspávalo. Moje myšlienky znova blúdili len k nemu, akoby na svete nebolo nič iné, a pritom je miliarda iných vecí na tomto obrovskom svete. Cítim sa v ňom tak mizerne malý, slabý a bezmocný. Kedysi sme boli na tieto moje myšlienky dvaja... Dnes nie.

Vstal som veľmi skoro. Spal som tri hodiny, čo bol za posledné dni maximálny výkon. Slnko sa ešte ani nedostalo nad okraj zeme a ja som už plával v depresívnych myšlienkach. Nechcelo sa mi ani z tej postele vstať, aj keď som chcel. 

"Dnes k psychiatrovi... sakra." zašepkal som si sám. Stávalo sa mi to často. K psychiatrovi som chodil asi rok predtým, než som spoznal Hoseoka, od šestnástich. Na nejaký čas to ustalo, keď som sa zamiloval.  Nie do dievčaťa, nie do počítačových hier a ani do jedla.
Do chlapca, Hoseoka, o centimeter vyššieho, usmievavého a šťastného chlapca s čiernymi vlasmi a veselými očami. Pamätám si, ako stál pred nemocničnou budovou. Išiel som práve tam, pretože moja mamka dostala rakovinu, na ktorú aj niekoľko dní potom, umrela. Vtedy som k psychiatrovi chodil kvôli matke, ale po mesiaci to prestalo, pretože tu bol on. Teraz som tam začal chodiť asi pred pol rokom znova, lebo som to nezvládal. 

Pamätám si, že on sa stále usmieval. On síce bol také slniečko na dvoch nohách a miliónkrát menšie, ale to bolo asi tým, že on sa nikdy nesťažoval. Nehovoril, čo ho trápi. Niektorým ľuďom prišiel ako bezcitný, pretože aj o smutných veciach rozprával s úsmevom. Ja jediný som vedel prečo.

To preto, aby ľudia nevideli jeho slabosti, smútok, hnev. Aby nespadol na dno, tak sa na hladine udržiaval úsmevom. A ja som to nikdy nechápal, kým ma to nenaučil. Naučil ma, ako porážať negatívne myšlienky hlboko v hlave a nezaoberať sa nimi. Ako sa zdržiavať od depresie. Ako neplakať, keď sa ma niečo dotkne, len aby si ľudia nemysleli, že som slabý. A ja som to vedel, dokým sa nevyparil. 

Neviem kde je. Chcem to vedieť...

Ale teraz nie je čas premýšľať nad tým, musím sa osprchovať, urobiť si raňajky, pozrieť si čo je nové v Bloome, Hoseokovom obľúbenom časopise, ktorý mi tu chodí už päť rokov vkuse a ja všetky staré, novšie a najnovšie čísla ukladám, aby si ich mohol prečítať, keď sa ku mne znova vráti. Ak sa to ešte niekedy stane.

V práci som si vzal dovolenku. Teda, dal mi ju šéf, pretože mi ju dával dvakrát do roka tých päť rokov, lebo moje depresie ľudia v mojej práci zvládali ťažko. Často sa sťažujem, často všetkým rozprávam, aký mám odporný život a že už ani v tej práci mi to tak nejde. Ovplyvňujem ich ostatných a potom... tak vyzerá aj práca.

Som hrozný človek. 

Vstal som narýchlo, obliekol som sa narýchlo, obul a vyparil sa z domu ešte predtým, než som čokoľvek stihol rozbiť. Neraňajkoval som, znova. Skoro nejem, skoro nepijem. Veď na čo mi to aj bude? Už aj keby som umrel.. čo na tom záleží. 

Hneď ako som vybehol z domu som narazil na moju sestru. YoonSung. 

"Yoongi," zvolala.

Keby sa neozvala, úplne by som ju odignoroval. Hľadel som do zeme, ľudí som si prestal všímať. Jediný, koho by som spoznal, aj keby som bol slepý, je Hoseok. Keby okolo mňa prešiel, môj nos by hneď zacítil jeho vôňu. Moje uši by počuli jeho dych. Moje oči by spoznali jeho chôdzu.