Something // bts // Oneshots

Maják - Hobi a Yoongi

Snažil som sa mu povedať, keď sme sedeli na gauči a jedol akúsi tyčinku - to je naozaj jedno. Snažil som sa mu povedať, keď sme si naraz išli vyčistiť zuby a on si práve drhol jazyk. Snažil som sa každý deň mu povedať - pred koncertom, po koncerte, doma, na ulici, kdekoľvek sme mohli byť chvíľu sami.
Chcel som.
Tak veľmi som chcel.
On by ma pochopil. Práve preto som si vybral jeho, aby som mu to povedal.

"Yoongi-hyung, prosím, môžeme sa porozprávať?"
Moje otázky boli tak hlasné, aj keď boli vážne.
Prikývol, ale nikdy sme sa k tomu nedostali. Chcel som, vážne.

Prosím, verte mi, že som sa snažil.

Nemôžem to viac vydržať. Nie je už úniku z kruhu, do ktorého som spadol. Nie je cesta von.

"Hobi? " ozval sa hlas spoza dverí.
Chcel som ostať potichu, prikryl som si ústa dlaňou, snažil sa.

Snažil som sa.

Ale chcel som, aby mi pomohol. Aby mi niekto pomohol a bol to on, kto mohol. A tak, aj keď som nechcel, otvoril som dvere, aby mi nevidel do tváre a pustil som ho dnu. Bol nižší a jemnejší, krajší a zlatší než ja. Vlasy mi padali do tváre.

"Yoongi-hyung. Snažil som sa," zašepkal som a aj tak som sa rozplakal. Tak nahlas, až moje vzlyky naplnili miestnosť a jeho srdce.

Vedel som, že ma tak nechce vidieť.

Ani ja som nechcel.

Lenže bolo to horšie a ťažšie, než som dokázal uniesť.

Podišiel ku mne a jemne ma objal, akoby som bol z porcelánu.

"Šš, to je v poriadku. Všetko bude v poriadku," hovorilmi  do ucha a ja som jemne prikyvoval do jeho ramena, pretože som mu akosi veril.

"Čo sa stalo?" opýtal sa potichu, aby nikto vonku nepočul.

Cenil som si to, ako myslel na druhých.

Cenil som si to, ako myslel aj na mňa.

Cenil som si ho naozaj veľmi.

"Chcel som sa s tebou porozprávať ešte na začiatku, no nemohli sme. Nebolo kedy," začal som a po chvíli zalapania po dychu, som pokračoval, "Pred mesiacom uhm... Neviem... Necítil som sa dobre. Chcelo sa mi plakať a plakať..."

Tak ako teraz.

"Ja... Neviem, ako to vysloviť, vysvetliť, ale viem... Iste... Chápeš ma... Viem že... Určite, určite pochopíš..." nevedel som zo seba naďalej vypľuť vetu so zmyslom.

"Každé ráno sa zobudím unavený... viac ako deň pred tým a celý deň chcem spať... Ležať... Spať. Som slabý ako mucha... Šváb, neviem..." lial som zo seba.

A cítil som bolesť.

Silnú bolesť.

Strach a prázdnotu.

Odkiaľ sa zobrali? Odkiaľ?
Prečo som ten.

"Dnes som sa zobudil... Ledva som prešiel do kúpeľne, aby som sa umyl... Chcel som na teba zavolať, hyung... Zavolať ťa, no bál som sa nadýchnuť, nie to kričať...
Čo ak... Čo ak sa zadusím? A potom... Potom som si povedal, že to vlastne chcem. Chcel som... Chcem."

On ma počúval.

Jeho tvár bola ako maják.

Maják na rozbúrenom mori.

Svetlo, ktoré ma usmerňovalo.

Kričal som na neho očami a on mi bez slov odpovedal.

Akoby vedel.

"Potom som vstal, najedol sa s vami a... Išiel do izby. Chcel som spať, no cítil som sa mizerne, že niečo nerobím... Cítim sa... Neviem... Neviem!" ukončil som svoju reč.

Pokojne ma objímal a moje ruky sa zachytili o jeho voľné biele tričko, ktoré na ňom viselo. Plakal som voľne. A myslel som si: "On ma chápe, však? On ma podrží a teraz konečne vie. Povedal som mu a moja snaha..."

Keď sa vzdialil a pozrel som na neho.

Vedel som, že ma podrží.

A že mi rozumie.

Že tá obrovská ťarcha nakoniec nebude iba na mojich pleciach.
Ale pomôže mi.

Pomôže mi zniesť.