Something // bts // Oneshots

Alley - VKook

(Štýl písania tejto poviedky je zámerný ^^)

Keď sme s Kevinom nastupovali do metra, uvedomil som si, že mi niečo dôležité chýba. Že tá vec leží doma v mojej izbe  pri dverách. Nevedel som, ako to mám v škole vysvetliť, že som si doma zabudol tašku, v ktorej mám dôležitý projekt o jedovatých rastlinách. 
Kevin mi povedal, že to je jedno.
Ale nebolo. On to tiež vedel. 
Vtedy som musel ísť späť domov, pretože inač by som dostal zlú známku z toho veľmi dôležitého projektu, na ktorom som robil dva týždne. Plus mínus. 
Kevin so mnou ísť nemohol. Cestovať sám bola nuda. Už som si ale zvykol. Domov som chodil často sám, keď mal Kevin basketbal. Kevin bol skvelý v basketbale. Trochu mal aj hlavu ako basketbalovú loptu. Bolo to zábavné. 
Ale taktiež stretávate zaujímavých ľudí. Vtedy, keď cestujete sami. S kamarátom vám môže byť jedno, koho ste stretli. Kamaráti sú vtipní. 
Postretával som zvláštnych ľudí, naozaj čudných. Stretol som staršiu pani s košíkom a bielym klobúkom. Sedela v metre vedľa mňa. Vždy keď som sa pohol, odsunula sa trochu ďalej. Až som mal pocit, že z toho svojho miesta spadne na druhú stranu. Nechápal som to. 
Stretol som dve dievčatá s krátkymi nohavicami a blond vlasmi. Vždy, keď som sa na ne pozrel, začali sa smiať a tvárili sa, že na mňa nepozerajú. Ako keby som bol zaostalý. 
A taktiež chlapíka, ktorý mal na zvonení Dumb Dumb od Red Velvet. Musel som sa držať, aby som sa nezačal smiať. Keby bol so mnou Kevin, smial by som sa. A nahlas. 
Bol tam vtedy aj chlapec s rovnakou farbou vlasov ako mám ja. Bol to Aziat. Cítil som sa divne. 
Sedel oproti mne. Hľadel na mňa. Musel som skontrolovať, čo je na mne také zaujímavé. Zasmial sa. Jeho smiech znel pekne. 
Metro zastavilo. 
Boli to už len tri zastávky ku mne domov. Tešil som sa, že sa aspoň doma najem. Nestávalo sa často, že by nás púšťali zo školy. Asi ma učiteľka má rada. Nečudoval by som sa. Som tichý. 

Chlapec nevystúpil. Zdalo sa, že by mal, ale neurobil to. 
Usmial som sa, práve vtedy keď som na neho pozrel. Tiež sa usmial. Bolo to divné. Ale nie pre mňa.
V ten moment mi práve Kevin Hunt, môj najlepší kamarát, písal SMS a pristihla ho pri tom učiteľka a mobil mu vzala. A v ten moment práve učiteľka premýšľala nad tým, či bol dobrý nápad pustiť ma domov. A v ten istý moment som pri pohľade na toho chlapca pomyslel na nečisté veci.
Pozrel som inde. 
Tá pani s bielym klobúkom a košíkom vystúpila. Nikto vedľa mňa teraz nesedel. Nudil som sa. 
Hľadel som pomedzi ľudí, vpravo odo mňa. Premýšľal som. 
Premýšľal som, čo keby tu teraz so mnou bol Kevin. To by sa nestalo. A ešte nad tým, čo za pocit vo mne vyvolal ten chlapec. A hlavne nad tým, prečo ma učiteľka pustila zo školy.
Niekto si sadol vedľa mňa. Obrátil som hlavu, aby som pozrel, kto to je.
Bol to ten chlapec. Bol som nervózny a bol som rád. 

"Je tu teplo." preniesol. 
"Hm." ja mu na to.
"Vystupuješ na ďalšej zastávke?"
"Hm."
Červenal som sa. Iba trochu.
"Ja tiež." povedal po chvíli.
"To som rád." poznamenal som.
Nevedel som, prečo som bol rád. Usmieval sa.  

O štyri mesiace 

"JungKook. Ale okamžite zastav." kričal niekto. Mal hrubší hlas. Vedel som, kto to je. Preto som nezastavoval.
"JungKook." znova.
"No čo?!" ja na to.
Otočil som sa a veľmi prudko. Skoro som do neho narazil. Neusmial sa. Bolo divné vidieť ho neusmievať sa. Silno ma chytil za ruku. Potiahol ma doľava. Síce som s ním nechcel byť, ale nebránil som sa. Nemalo by to cenu. Vedel som to. 

Zatiahol ma za roh. Bola to zatuchnutá smradľavá ulička. Nikto do nej nevidel. Bolo ju iba cítiť. Veď ani som sa nečudoval. Keby ste videli, čo všetko tam bolo. Bolo tam toho veľa. Naozaj. Neklamem. 
Pritlačil ma k stene. Rajcovalo ma to. Ale aj znervózňovalo. Bublal vo mne hnev. Kvôli nemu.