To, čo vyšlo z mojej hlavy a z hudby.
Postavy tak reálne a pritom úplne vymyslené.
Nič veľké, skôr iba vlastné slabé výmysly.
Čítajte, ak máte chuť. O všetkom...
Bývam na konci mesta niekde pri starej slepačej farme a sirotinci. V sedemnástich rokoch odo mňa matka očakáva, že už budem sedieť doma, učiť sa a pomáhať jej. Očakáva, že budem vyspelý, niekde sa dohrabem a budem veľký človek. Zabúda na to... že vlastne som ešte stále veľké decko. V sedemnástich by som niečo dosiahnuť mohol, ale nie sú na to podmienky. Do školy meškám skoro každý deň, keďže sa musím postarať o ožratú matku, musím sa prichystať do školy a urobiť si desiatu a ešte navštíviť jednu osobu. To, že večer nestíham, je teoreticky moja chyba, pretože celé poobedie, niekedy až do noci, trávim čas u môjho priateľa, Taehyunga. Chodíme spolu dva roky, matka o tom nevie. Otec o tom vedel, nevadilo mu to. Otec bol vždy typ človeka, ktorý mal rád svoje dieťa, aj keby bolo ktovie ako divné. Chodíme spolu dva roky, ale poznáme sa už od detstva. Keď som ako malý preliezol cez plot do sirotinca, naskytol sa mi pohľad na čiernovlasého chlapčeka, ktorý čupel nad mlákou a štuchal do nej paličkou. Keď som k nemu prišiel, zdvihol ku mne pohľad a usmial sa a ja som si čupol k nemu, vzal som si paličku a začal som robiť to isté.
Opýtal som sa: "Čo s tým robíš?" A on sa usmial a povedal mi: "Študujem mikroorganizmy." To mi ako odpoveď stačilo. Potom sa dvihol a odbehol. Čupiac som za ním pozeral. Čakal som a on sa stále nevracal. Pustil som paličku do mláky a rozhodol som sa, že pôjdem domov. Pobral som sa k plotu, keď som zrazu za svojim chrbtom započul, ako niekto zastavil a nahlas dýchal. "Počkaj." povedal iba a ja som sa k nemu otočil a do ruky mi vtlačil malý zošit. Nechápal som, prečo mi ho dáva, lebo keď som ho otvoril, bol čistý. Dvihol som preto k nemu pohľad a on sa iba naširoko usmieval. Mal pre mňa, vtedy, divný úsmev. Taký som ešte nevidel, ani vtedy a ani teraz. "To je preto, že si tam budeš môcť zapisovať zážitky, čo si so mnou zažil." vysvetlil a ja som ho stále nechápal. Nevedel som pochopiť, či počítal s tým, že tam budem každý deň. Nakoniec som aj bol. Celé hodiny. Nikdy som kvôli tomu nemal problémy. Rodičia to neriešili.
V sirotinci som trávil väčšinu svojho detstva, aj keď som mal rodičov. Otec o tom vedel. On vedel o všetkom.
Od tej chvíle sme sa zblížili tak veľmi, že by som dokázal za toho chlapca vyvraždiť aj celé mesto. V ten čas, keď som bol malý, som ešte netušil, že to dopadne takto. Aj keď môj život nebol najlepší, podmienky môjho života neboli tak skvelé ako mojich rovesníkov, ale tomu šťastiu, čo ma postretlo v ten deň, čo som preliezol plot sirotinca, sa nevyrovná ani celý svet.
Bol tu pre mňa v ťažkých chvíľach a ja zas v tých jeho. Niekedy sme boli smutní obaja naraz a zlepšovali sme si náladu tým, že sme iba sedeli v objatí a hovorili sme si: "Život nikdy nemôže byť bez škaredých chvíľ." a ten druhý mu na to: "Lebo po škaredých chvíľach prídu krásne chvíle, ako je táto s tebou."
Keď som mal trinásť, boli sme raz spolu nakupovať. Zo sirotinca ho už pustili samého, mal pätnásť a išiel so mnou. V škole som nemal práve dobrý deň, pamätám si, že som napísal zle písomku z chémie, spolužiaci mi zničili nové topánky a pohádal som sa s matkou kvôli ničomu. Vtedy znova pila. Celý čas som málo rozprával. Vlastne som nepovedal takmer tri vety. Snažil sa ma rozveseliť, rozprával mi príhody, aké sa udiali, keď sme sa nevideli. A bolo ich vážne dosť. Nesmial som sa, aj keď v inej situácii áno. Nepýtal sa, vedel, že keď budem chcieť, všetko mu poviem.
Keď sme išli späť z obchodu, rozrozprával sa o nejakom jeho kamarátovi, ktorý mu do tváre hodil rybu a tak sa začala vojna s jedlom.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
