Something // bts // Oneshots

It wasn't a joke - Yoonseok

Trochu som sa od neho oddialil. Robí si zo mňa snáď srandu alebo čo? Najskôr na mňa ani nepozrie a potom sa na mňa pri fotení nalepí, akoby to nebolo nič nezvyčajné. Vždy to tak robil- najskôr ho nezaujímam a potom za mnou chodí a objíma ma. 

Pozrel na mňa trochu nechápavým pohľadom. Áno, povedal som mu, čo pre mňa znamená a že ho mám rád a možno aj viac než to. Jeho reakcia bola pre mňa nečakaná. Vtedy sa iba usmial a odišiel. Bral som to ako odmietnutie. Veď kto by si v takej chvíli robil nejaké nádeje? 

"Yoongi..?" ozval sa ku mne Hoseokov hlas. Znudene som na neho pozrel. V jeho tvári bolo vpísané prekvapenie a jeho spýtavý pohľad ma donútil ozvať sa k nemu: "No čo?" 
Nadýchol sa a sklopil pohľad a prezeral si podlahu. Zdalo sa, že ani nevie, čo chce povedať. Chvíľu som na neho hľadel a keď som sa otočil, že sa premiestnim do šatne, nadýchol sa.

"Nechcem, aby si si myslel, že pre mňa neplatí to isté." povedal.
"O čom hovoríš?" opýtal som sa ho nechápavo. Vážne som netušil, na čo mieri a ak si zo mňa ide uťahovať, tak nech si láskavo na tieto svoje zábavky nájde niekoho iného. Nie som na tom tak dobre, aby som si tieto narážky nebral k srdcu. 

"Hovorím o tom, že ťa mám rád." povedal nakoniec. Bol nervózny. 

To mi na malú chvíľu vzalo dych. Toto som od neho nečakal. V tejto miestnosti, kde sme pred chvíľou fotili, ale teraz tam nikto okrem nás nebol, lebo bola prestávka, mi povie niečo také? Neverím mu ani slovo... Mal toľko možností povedať mi to. Ani raz to neurobil. 

"Nerob si zo mňa žarty, Hoseok, dobre viem, koho máš zo skupiny najradšej!" vypľul som na neho trochu agresívnejším tónom, než som pôvodne plánoval. Zarazilo ho to. 
Kašľal som na to. Otočil som sa na päte a s chaosom v hlave som sa pobral do šatne. Zabuchol som za sebou dvere a zvalil som sa na gauč. Jimin s Namjoonom na mňa hľadeli prekvapeným pohľadom.

"Čo sa stalo, Gi?" opýtal sa Namjoon. Vedel som, že nevydržia bez toho, aby nevyzvedali. 

"Nič. Nechajte to tak." odpovedal som. Snažil som sa ukryť sklamanie zo seba samého a z Hoseoka, ktorý išiel do svojej šatne, ktorú má so Seokjinom. 
Vstal som z gauča a podišiel som ku stolíku s make-upom, kde som mal položený mobil. Vzal som ho a ľahol som si späť na gauč, ale pre istotu som sa otočil k Joonovi a Minovi chrbtom. Cítil som, že sa necítim najlepšie. Že keby tu neboli ľudia, tak asi by som sa rozplakal. Takto nemôžem. Bolo tam okrem nich dvoch aj viac ľudí, ktorí mi zatiaľ nevenovali veľa pozornosti, čo by sa určite zmenilo, keby som sa rozplakal. Všetci ma poznajú ako bezcitného Sugu, oh.

Možno si to o mne myslí aj Hoseok, aj keď ma pozná veľmi dobre. 

* * *

"Yoongi? Yoongi." započul som tichý hlas a cítil som, ako mnou niekto trasie.
Pretrel som si oči a nemotorne som sa otočil, aby som videl na človeka, ktorý ma prišiel zobudiť. Bol to Jimin. Keď videl, že už som hore, vyrovnal sa a trochu sa pousmial.

"Yoongi-hyung, mal by si vstať, ideme fotiť posledné fotky." oznámil mi a ja som iba slabo prikývol. Posadil som sa a ešte raz som si pretrel oči, keď som si zrazu uvedomil, že neviem nájsť mobil.
*Kde si?* pomyslel som si a poprezeral som si celý gauč. Nakoniec som vstal a keď som sa otočil ku stolíku, uvidel som ho tam ležať.
"Kto..?" zašepkal som si sám pre seba a potom som sa pousmial. Určite to bol Namjoon, ktorý nechcel, aby som si ten mobil rozbil, keď sa budem otáčať a spadne na zem. Milé.

Vybral som sa za ostatnými a cítil som sa divne. V bruchu ma tlačilo, pretože som vedel, že tam bude Hoseok, ktorý na mňa znova bude kašľať. Možno sa ku mne ani nepriblíži. 

* * *

Vošiel som do miestnosti, kde sme mali fotiť fotky ako celá skupina. Na chvíľu ma oslepilo svetlo, tak som si dal ruku pred oči, aby si pomaly privykli. Keď sa tak stalo, uvidel som piatich ľudí, ktorí niečo medzi sebou a s fotografom rozoberali.

Hoseok tam nebol. Napadlo mi, že príde za malú chvíľu a tak som sa pridal k ostatným. Pristúpil som k Namjoonovi, ktorý mi cez plecia prehodil ruku a ďalej počúval fotografa, ktorý nám rozprával, kto má kde stáť. Počúval som tiež, no každú chvíľu som aspoň kútikom oka kontroloval, či už prišiel Seok. 
Stále tam nebol. 

Keď sme sa už išli postaviť na svoje miesta, stále sme boli iba šiesti. Naklonil som sa ku Seokjinovi.
"Kde je Hoseok?" opýtal som sa a vyvaľoval som na neho oči.
Jin pokrčil ramenami. "Povedal, že za chvíľu príde. Síce som ho nebol ešte skontrolovať, kde je, ale keďže sa už ide fotiť, niekto by poňho mal ísť." odpovedal mi a ja som iba vzdychol.

"Pôjdem po neho." navrhol som, kývol som na fotografa, aby počkal. Samozrejme vedel, že nás bez Seoka nemôže odfotiť. 

Prešiel som cez chodbu, ale namiesto našej šatne som vošiel do šatne Hoseoka a Seokjina. Bola tam tma. Zasvietil som. Bol tam vcelku poriadok, ale Hoseoka nikde. 
"Seokie?" pípol som a pozrel som na jeho stôl. Mobil tam mal položený. Pretrel som si oči a napadlo mi, či nešiel na toaletu. Možno mu nesadol obed. 

Tak som sa vytratil zo DoubleSeok šatne a vyrazil som k WC. Boli tam dve dvere. Vošiel som, logicky, do tých s nápisom "Muži". 
Keď som vošiel dnu, uvidel som tam Hoseoka. Sedel na zemi. Kolená mal pokrčené pri sebe, objímal si ich rukami a oprený o bradu pozeral pred seba. Keď som vošiel, otočil ku mne hlavu, aby videl, kto ho vyrušuje, keď je sám. 
Sklopil pohľad.

"Seok, čakáme na teba." vyhlásil som hneď, keď som sa k nemu postavil. Znova som bol k nemu hnusný. Ani sa nečudujem, že si predtým nikdy nevšimol, že ho mám rád. Už som chápal jeho reakciu. Možno si myslel, že si z neho uťahujem. 
Bol by som schopný robiť si srandu z takýchto vecí? On vedel že nie, sakra. Vedel, že si z neho neuťahujem. Ale čo ak si to myslel?

"Viem." povedal potichu a oprel sa rukou o podlahu, aby vstal. Otočil som sa mu chrbtom, pretože bolo jasné, že tam neostane sedieť. Pobral som sa k dverám, keď som zrazu započul vzlyk. 
Vyvalil som oči a otočil som s ak nemu späť. Stál tam, tvár vloženú v dlaniach. Plakal.

Vystrelil som k nemu a uzavrel som ho v pevnom objatí.

"Nikdy som si z teba nerobil srandu, keď išlo o vážne veci." zavzlykal mi do ramena. Vzdychol som a dlaňou som ho jemne hladkal po chrbte.
"Ani ja." odpovedal som.
"V ten deň som si to myslel. V ten deň som ostal šokovaný." Nakoniec sa potvrdilo, že si myslel, že si z neho uťahujem. Sakra, mal som na to prísť už skôr.

"Prepáč." povedal som mu iba a on iba pokrútil hlavou. "Nemusíš sa ospravedlňovať." 

Chcelo sa mi plakať tiež. Síce on vedel, že ho mám veľmi rád a ja som vedel, že takisto aj on mňa, ale problémom bolo ešte niečo oveľa väčšie. Tým problémom boli ľudia.
Členom by nikdy nič také nevadilo, ale ľudia zo sveta to môžu vziať zle.

Obaja sme vedeli, že to bude ešte ťažké, ale teraz som potreboval Seoka iba utešiť, aby na nás ostatní dlho nečakali.
Aby sme už odfotili tie fotky a išli domov. A ľahnem si... možno k Seokovi. A vtedy mu dovolím, aby bol pri mne blízko.