Double life

Objatie

Keď som sa na neho pozrela, tak som zistila, že som k zemi zrazila človeka, ktorého by som chcela najmenej stretnúť. Bol to...

Bol to Jacob. Šokovane som sa na neho pozrela a rýchlo sa z neho postavila.

,,Prečo nedávaš pozor," povedal a keď sa na mňa pozrel a zistil, že som to ja, tak nahodil povýšenecký pohľad.

,,Ale, ale čo ty tu?"

,,Ja?! Nič." hnusne som povedala otočila som sa a rozutekala sa do školy. Našťastie som prišla ešte pred zvonením. Prešla som ku svojej skrinke, ktorú som si odomkla. Zobrala som si veci na hodinu a išla do triedy. Prišla som do triedy a sadla si na miesto. To čo ma prekvapilo bolo to, že Alex ešte nebol v škole. O chvíľu prišla do triedy učiteľka a začala vysvetľovať učivo z matematiky a ja som len nechápavo pozerala na tabuľu. Hodina išla veľmi pomaly a ja som hypnotizovala hodiny. Asi o 20 minút, čo mi pripadalo ako večnosť, konečne skončila hodina. Vyšla som z triedy a išla si do skrinky pre veci na ďalšiu hodinu. Keď som si zobrala veci a zavrela skrinku všimla som si Alexa ako sa opiera o skrinku vedľa, ale keďže som mala otvorenú skrinku tak som ho nevidela.

,,Ahoj" ozval sa a ja som mu odpovedala otázkou.

,,Ahoj?"

,,Prečo ten otáznik na konci vety?" spýtal sa ma ja som sa začala tváriť , že nad tým veľmi premýšľam. (Dúfam, že chápete ako to myslím😀😀😀)

,,Mmm popravde ako nad tým premýšľam, tak ani neviem." Obaja sme sa zasmiali.

,,Ideme na hodinu?" spýtala som sa ho, pretože som si práve uvedomila, že máme hodinu v učebni anglického jazyka a keď nechceme mať problémy, tak by sme si mali pohnúť.

,,Jasné" povedal a vybrali sme sa na hodinu.

................po škole................

,,To nemyslíš vážne!" Hovorila som medzi smiechom, keď mi Alex rozprával ako keď bol malý utekal okolo ihriska a kričal, že ešte nechce ísť domov. Neviem prečo, ale prišlo mi to veľmi vtipné.

,,Nesmej sa tak, aj ty si určite niečo také niekedy urobia."

,,Nie neurobila. Nebola som také šialené dieťa ako ty. A aj keby, stále by to nebolo horšie ako ty." povedala som a on sa zatváril naoko urazene.

,,Tss tak toto sa ma dotklo." povedal a snažil sa zachovať vážnu tvár, ale mykalo mu kútikmi úst. Až teraz som si uvedomila, že nechápem ako som mohla žiť bez niekoho, s kým by som sa mohla normálne rozprávať. Až teraz som si uvedomila, že keď som s ním tak čas prebehne omnoho rýchlejšie ako keď som bola stále sama. Tak veľmi som sa zamyslela, že som sa prebrala až vtedy, keď sa ma Alex opýtal.
,,Haló počúvaš ma vôbec?"
,,Mm h-hej."
,,Vážne? Tak o čom som hovoril?"
,,No predsa o..." vôbec som nevedela o čom rozprával, tak som to radšej vzdala.
,,Dobre máš pravdu nepočúvala som ťa." Povedala som a on nasadil víťazoslávny úsmev. O chvíľu sme už boli pri mojom dome. Zastavili sme pozrela som sa na Alexa a rozplývala sa nad jeho krásnymi orieškovo hnedými očami. Dokázala by som sa do ich pozerať stále. Stáli sme na ulici a pozerali si do očí až napokon Alex prehovoril.
,,No tak ja už asi pôjdem."
,,Aha tak Ahoj!"
,,Ahoj" povedal a ja som išla ku dverám. Keď som sa otočila, videla som ho ako čaká, kým prejde auto, aby mohol prejsť cez cestu.
,,Alex!" Zakričala som na neho a rozbehla sa k nemu. Keď som bola pri ňom, tak som sa na neho vrhla a objala ho. Vyzeral byť veľmi prekvapený, ale po chvíli mi objatie opätoval.
,,Ďakujem ti."

Ahojte😃😃😃 máme tu ďaľšiu časť. Prepáčte že nebola veľmi dlho časť ale mala som veľa vecí do školy a mali sme pokazenú wifi 😞 ale už je opravená takže už sa budem snažiť písať pravidelne ale aj tak to asi nebudem dodržovať😂😂😂 Užite si čítanie a ak sa vám príbeh páči tak dajte vote alebo coment😉.

LenusQa_321😘