Double life

Ty a ja???

,,Alex!" Zakričala som na neho a rozbehla sa k nemu. Keď som bola pri ňom, tak som sa na neho vrhla a objala ho. Vyzeral byť veľmi prekvapený, ale po chvíli mi objatie opätoval.
,,Ďakujem ti."

,,Za čo?" Spýtal sa nechápavo.
,,Za to, že konečne viem, aké to je mať priateľov. A aj za to, že si mi pomohol, keď som odpadla."
,,Nemáš vôbec za čo ďakovať, to predsa kamaráti robia. Pomáhajú. A ty si moja kamarátka." Neviem prečo, ale to že povedal kamarátka vo mne spôsobilo pocit sklamania. Keď som si uvedomila ako dlho ho už obímam tak som sa od neho odtiahla
,,Prepáč neuvedomila som si ako dlho ťa už obímam."
,,To je v pohode mne to nevadilo." Povedal a žmurkol na mňa jedným okom.
,,Tak ja teda už pôjdem ahoj!" Povedal a prešiel cez cestu.
,,Ahoj." Zašepkala som aj keď to už nemohol počuť. Odomkla som dvere na dome a vošla dovnútra. Tašku som položila na zem, sadla som si na gauč a pustila telku.

Alex

Zobudil som sa a keď som sa pozrel na mobil, že koľko je hodín tak som zistil že už je 8:30 a ja som zaspal pretože mi nezazvonil budík. Rýchlo som vstal, prezliekol sa zobral tašku s vecami a šprintoval do školy. Akurát keď som dobehol do školy, zazvonilo na koniec prvej hodiny. Odložil som si veci do skrinky a zobral si len to, čo potrebujem na ďaľšiu hodinu. Zrazu som uvidel Sonyu ako mala obviazanú ruku a odomykala si skrinku. Stále mi vŕtalo v hlave, že čo asi tak robila, ale dnes sa jej to radšej ani pýtať nebudem, lebo by náhodou zase utiekla a to nechcem. Prišiel som k Sonyi a oprel sa o skrinky tak, aby ma nevidela. Keď zatvorila skrinku tak si ma všimla.
,,Ahoj" povedal som jej
,,Ahoj?"
,,Prečo ten otáznik na konci vety?" spýtal som sa, zvedavý, čo odpovie.
,,Mmm popravde ako nad tým premýšľam, tak ani neviem."
,,Ideme na hodinu?" spýtala sa ma, ale ja som nechápal kam tak skoro chce ísť veď do zvonenia je ešte 1 minúta.... aha už chápem prečo chcela ísť.

,,Jasné"

................po škole................

,,To nemyslíš vážne!" Hovorila Sonya medzi smiechom alebo skôr medzi záchvatom smiechu. Priťahovala na nás všetku pozornosť a hlavne starí ľudia na nás pozerali takým pohľadom, že ach tá dnešná generácia... Ale nevadilo mi to. Budú si musieť zvyknúť.
,,Nesmej sa tak, aj ty si určite niečo také niekedy urobia."
Povedal som pretože som si bol sto percentne istý, že takéto niečo určite niekedy spravilo každé dieťa.
,,Nie neurobila. Nebola som také šialené dieťa ako ty. A aj keby, stále by to nebolo horšie ako ty."

,,Tss tak toto sa ma dotklo." Ďalej som jej potom rozprával ako som robil hocijaké blbosti, tak som sa jej opýtal že či si je 100% istá, že nič také nikdy nespravila.
,,Haló počúvaš ma vôbec?"
,,Mm h-hej."
,,Vážne? Tak o čom som hovoril?"
,,No predsa o..." snažila sa prísť na to, čo som hovoril, ale ja so vedel, že to nevie, lebo ma vôbec nepočúvala.
,,Dobre máš pravdu, nepočúvala som ťa." Ha, ja som to vedel. Pomyslel som si. Zastavili sme pred jej domom a ona sa mi pozrela do očí. Len sme tam tak stáli uprostred chodníka a pozerali si do očí. Sonya mala veľmi pekné oči.
,,No tak ja už asi pôjdem." Povedal som keď som sa spamätal.
,,Aha tak Ahoj!"
,,Ahoj" povedal som a otočil som sa, že prejdem cez cestu, ale išlo auto tam som musel čakať.
,,Alex!" Zakričala na mňa Sonya a ja sa otočil. Uvidel dom ako sa ku mne rozbehla a potom na mňa skočila a objala ma. Keď som sa spamätal, tak som ju objal tiež.
,,Ďakujem ti." Vôbec som nechápal, za čo mi ďakuje.
,,Za čo?"
,,Za to, že konečne viem, aké to je mať priateľov. A aj za to, že si mi pomohol, keď som odpadla."
,,Nemáš vôbec za čo ďakovať, to predsa kamaráti robia. Pomáhajú. A ty si moja kamarátka." Kamarátka. Možno by som chcel aby nebola len kamarátka, ale neviem či to tak cíti aj ona. Raz sa jej to možno opýtam.
,,Prepáč neuvedomila som si ako dlho ťa už obímam." Povedala a odtiahla sa odo mňa.
,,To je v pohode, mne to nevadilo." Povedal som a žmurkol na ňu jedným okom. Mohol by som ju obímať kľudne aj celý deň.
,,Tak ja teda už pôjdem ahoj!" Povedal som a prešiel cez cestu domov. Odomkol som dvere a zakričal na otca.
,,Som domaaa." Počul som ako buchli dvere od pracovne a otec zišiel po schodoch dole.
,,Ahoj Alex, počuj kto je to dievča s ktorým si sa teraz obímal?"
,,Prečo ten náhly záujem?" Spýtal som sa s očakávaním.
,,Uvedomil som si, aký som hrozný otec. A ešte stále si mi nepovedal kto je to dievča?"
,,Ahaa no to je moja spolužiačko-kamarátko-susedka."
,,Kamarátka? A ako sa volá?"
,,Áno kamarátka a volá sa Sonya Harper."
,,Aha tak veľa šťastia." Povedal a išiel naspäť do pracovne. Tak toto bolo veľmi podozrivé. Išiel dom do svojej izby a hodil som sa na posteľ. Ako som tak rozmýšlal napadlo mi, že sa asi pôjdem opýtať Sonyi, že či nejde von. Vstal som z postele a zišiel som dole, kde som sa obul a obliekol si bundu. Zazvonil som a o chvíľu mi otvorila Sonyina mama.
,,Dobrý deň! Je Sonya doma?"
,,Áno počkaj chvíľu zavolám ju." O chvíľu prišla Sonya.
,,Jee ahoj! Čo tu robíš?"
,,Chcel som sa ťa opýtať, že či by si nešla prejsť?"
,,Jasné, rada. Len si ešte idem pre bundu." Až teraz som si všimol že je len v tričku. O chvíľu vyšla z dverí už v bunde. Rozhodol som sa, že ju zoberiem na jedno krásne miesto na ktoré chodím premýšlať.
,,Tak kam ideme?" Spýtala s keď sme vyrazili
,,Nechaj sa prekvapiť." Povedal som a pokračovali sme k lesu. V lese sme išli asi desať minút po vyšlapanom chodníčku potom sme zabočili doprava.
,,Kam ideme? Nezablúdime?" Spýtala sa so strachom v hlase
,,Neboj sa už som tadiaľto išiel veľa krát." Povedal som a pokračovali sme v ceste, po chvíli sme museli šlapať do kopca, ale ten výhľad stojí za to. Po asi 5 minútach cesty sa Sonya ozvala.
,,Alex, kedy tam už budeme? Už nevládzem."
,,To ešte vydržíš ešte asi také 3 minúty."
O chvíľu sme už boli na mieste. Keď Sonya uvidela ten výhľad tak ostala stáť v nemom úžase.
,,Wau!"

Sonya

Keď som uvidela ten nádherný výhľad tak som ostala šokovaná.
Wau! Nič také krásne som naživo nikdy nevidela. Pomyslela som si.

,,Tu je to nádherné! Nechápem ako to že som toto miesto ešte neobjavila a to už chodím do tohto lesa veľmi dlho."
,,Ja som to tu našiel len náhodou a som rád že som to našiel." Povedal Alex, prešiel bližšie ku kraju skaly a sadol si. Prišla som k nemu a sadla si vedľa neho.
,,Ako si to tu našiel?"
,,Ako som už hovoril, bol som sa prejsť a náhodou som to tu našiel."
Len sme tam tak sedeli, rozprávali sa a pozorovali slnko, ktoré pomaly zapadalo. Chvíľu nikto z nás nič nepovedal a keď som chcela prerušiť ticho Alex ma chytil za ruku pozrela sm sa na neho a videla ako na mňa pozerá s otázkou v očiach. Pomaly sa začal približovať a ja tiež. Už sme boli len niekoľko milimetrov od seba a potom spojil naše pery. Bol to úžasný pocit. Keď sme sa odtiahly tak sa ma spýtal.
,,Budeš so mnou chodiť?"

Ahojte, tak a je tu nová časť 😀😀😀 po veľmi dlhej dobe za čo sa vám hrozne ospravedlňujem. Chcela som ju pridať už včera ale keď som mala 1000 slov tak sa mi to vymazalo na 537 slov.😞
Časť by som chcela venovať Bilauta36 za opravovanie gramatických chýb 😂😂😂 a za to, že verne číta môj príbeh. Prečítajte si jej super príbehy- Dávna mágia, Pravá láska? Uvidíme...😉 Užite si čítanie. Ak sa vám páči tak dajte vote alebo koment.
Otázka na záver: Čo si myslíte že Sonya Alexovi odpovie?

LenusQa_321😘