Double life

Čo to bolo?!

Pomaly sa začal približovať a ja tiež. Už sme boli len niekoľko milimetrov od seba a potom spojil naše pery. Bol to úžasný pocit. Keď sme sa odtiahli tak sa ma spýtal.

,,Budeš so mnou chodiť?"

,,Jaa, áno." povedala som a hodila som sa mu okolo krku. Bolo cítiť ako si vydýchol. Keď sme sa od seba odtiahli tak ma pobozkal. Bol to taký úžasný pocit že to slovami ani nejde opísať. Nanešťastie sme sa museli kvôli nedostatku kyslíka odtiahnuť. Potom som si oprela hlavu o jeho rameno, preplietla si s ním prsty a pozorovali sme krásne zapadajúce slnko.
,,Nejdeme už?"spýtala som sa keď sa začalo stmievať.
,,Môžme," povedal a postavili sme sa. Spoločne sme sa vybrali naspäť tou istou cestou ako sme išli sem. Rozprávali sme sa o všeličom možnom až sa ma Alex spýtal.
,,A čo ruka už ťa nebolí." Ajaj už presne viem kam tým mieri. (Len tak pre informáciu, ruku mám stále obviazanú a fialovú)
,,Ešte to bolí ale inak v pohode."
,,A ako sa ti to vlastne stalo?" Spýtal sa
,,Veď som ti hovorila, že som spadla na schodoch."
,,Prosím Sonya, neklam mi, ja viem, že si nespadla." Nič som mu na to neodpovedala tak to radšej vzdal.
,,Ach, tak ty mi to nepovieš, že?"
,,Alex, vieš teraz nie, ale raz určite."
,,No dobre." Povedal a dal mi pusu na čelo.
,,Veď ja to z teba dostanem." O chvíľu sme už boli vonku z lesa.
,,Tak a kam pôjdeme teraz?" Spýtala som sa.
,,Neviem. Môžeme ísť napríklad do parku?"
,,Okej."
V parku sme si sadli na lavičku pod strom a rozprávali sa. Bolo mi veľmi dobre, ale zrazu som si na niečo spomenula. O ôsmej som mala byť doma. Oou. Už je pol deviatej.
,,Alex?"
,,Áno?"
,,Mám problém."
,,Aký?"
,,O ôsmej som mala byť doma a je pol deviatej."
,,Tak poď rýchlo, odvediem ťa domov." Veľmi sme sa ponáhlali a keď sme konečne prišli pred môj dom, tak som sa otočila na Alexa a dala si ruky okolo jeho krku.
,,Tak vidíme sa zajtra?" Spýtala som sa ho.
,,Áno, počkám ťa ráno pred domom." Povedal a pobozkal ma. No neskončilo to jedným bozkom.
,,Alex, už vážne musím ísť."
,,Ja viem" povedal a ešte raz ma pobozkal.
,,Tak ahoj."
,,Ahoj" povedala som a objala som ho. Otočila som sa a odomkla dvere potom som sa na nho ešte posledný krát pozrela, zakývala mu a vošla do vnútra. Vyzula som sa a zakričala som.
,,Už som domaaa!" V momente za mnou prišla mama.
,,Sonya! Kde si bola. Mala si byť doma o ôsmej a už je skoro deväť! Vieš ako sme sa o teba s otcom báli!"
,,Bola som vonku s Alexom a nemali ste sa prečo báť pretože som tu a nič mi nie je."
,,Ale mohlo sa ti niečo stať. Mohol ťa niekto uniesť veľmi som sa bála...." Povedala a objala ma.
,,....ale aspoň že už si doma." Dopovedala a ja som po schodoch vyšla do svojej izby. Zavrela som oči s tým účelom, že budem premýšlať, ale zaspala som.

.......ráno.......

Zobudila som sa ešte pred budíkom, tak som radšej vstala, aby som nezaspala. Až teraz som si všimla, že mám ešte stále oblečené to, čo včera. Rýchlo som sa prezliekla a zbalila si tašku. Prešla som do kúpeľne, umyla si zuby a dala si špirálu. Ešte som si z izby zobrala tašku a zišla dolu do kuchyne. Zobrala som si jablko, obula som sa, obliekla si bundu a vyšla von. Vonku už čakal Alex.
,,Ahoj." Povedal keď ma zbadal. Pobozkala som ho a keď som sa odtiahla, tak som povedala:
,,Ahoj. Tak čo si včera robil?"
,,Myslel som na teba." Povedal a preplietol si so mnou prsty.
,,Ideme?" Povedal a pobrali sme sa do školy. O chvílu sme už boli pri škole a ja som cítila, ako sa na nás niektorí ľudia divne pozerajú. Popravde mi to bolo hrozne nepríjemné, lebo na mňa sa ľudia nikdy veľmi nepozerali. Alexovi som stisla ruku a on mi pošepkal.
,,Bude to dobré." Konečne sme prišli do triedy kde na moje prekvapenie nikto nebol. Sadli sme si na miesta a o chvíľu po skupinkách do triedy prichádzali ostatní spolužiaci. Všetci na nás pozerali, aj keď sme sa nedržali za ruky. Ako vidím, tak klebety sa šíria rýchlo. Niekedy, až prirýchlo. Učiteľka prišla až po 10 minútach po začiatku hodiny.
,,Prepáčte za meškanie, potrebovala som niečo ešte vybaviť."
Povedala a začala sa venovať výkladu učiva. Mali sme biológiu, čo je môj asi najobľúbenejší predmet zo všetkých.
Cez ďaľšiu prestávku, keď som si brala veci zo skrinky, tak mi zablikal náramok. Len som dúfala, že to Alex nevidel, lebo stál vedľa mňa a hovoril mi, aby som si pohla. Musela som rýchlo ísť tak som nič nehovorila len som zabuchla skrinku a utekala na wc. Počula som, ako na mňa Alex kričí, ale už som nezastavila. Otvorila som portál a rýchlo sa premiestnila.

Alex

Prišiel som domov a úplne sa mi ulavilo, že reagovala takto. Osprchoval som sa a zbalil si veci do školy. Ľahol som si do postele a zaspal s myšlienkami na Sonyu❤.

..............ráno.............

Čakal som ju pred domom tak ako sme sa dohodli. Po chvíli čakania vyšla z dvier.
,,Ahoj." Povedal som. Ona prišla ku mne a pobozkala ma.
,,Ahoj. Tak čo si včera robil?" Spýtala sa ma.
,,Myslel som na teba." Povedal
som  a preplietol si s ňou prsty.
,,Ideme?" Povedal som, keďže som nechcel, aby sme zase meškali. O chvílu sme už boli pri škole a skoro všetci na nás pozerali. Sonya mi stisla ruku a ja som jej pošepkal:
,,Bude to dobré."  Prišli sme do triedy, kde nikto nebol. Sadli sme si na miesta a o chvíľu prišli aj ostatní. Všetci sa na nás stále pozerali, ale mne to nevadilo.
,,Prepáčte za meškanie, potrebovala som niečo ešte vybaviť."
Povedala učiteľka, keď prišla do triedy a začala sa venovať výkladu učiva. Mali sme biológiu, ktorá je celkom fajn predmet, ale sú aj lepšie predmety. Konečne zazvonilo a my sme sa presunuli do učebne na fyziku.

Cez prestávku po fyzike si Sonya brala veci zo skrinky. Hovoril som jej, aby si pohla pretože, už si vyberala veci viac ako 5 minút. Zrazu zabuchla skrinku a niekam sa rýchlo rozbehla. Rozutekal som sa za ňou a kričal na ňu, aby zastavila ale nepočúvala ma. Zabočila na wc a ja som vbehol za ňou. Ale to čo som videl bolo veľmi šokujúce.
Sonya stála na mieste pred stenou a mala zdvihnutú ruku na ktorej stále nosí náramok. Z náramku vyžarovalo silné svetlo a ako keby sa otváral priechod do nejakej inej dimenzie. Keď som si myslel, že už to nemôže byť divnejšie, tak Sonya zmizla. Úplne sa vyparila bez stopy a zmizla.

V tom ma to napadlo.

Sonya má nejaké tajomstvo a preto mi nechcela povedať čo sa jej stalo s rukou. 

Čakal som kým konečne vijde a po 5 minútach čakania sa zjavila. Nevšimla si ma, tak som jej povedal:
,,Hľadáš mňa?"
,,Áno prečo sa pýtaš? Stalo sa niečo?"
,,To by som sa mal spýtať skôr ja teba."
,,O čom?" Nechápavo sa spýtala.
,,O čom?! Napríklad o tvojom svietiacom náramku a o tvojom záhadnom zmiznutí." Videl som, ako zbledla a zťažka prehltla.

Ahojte😀😀😀 po veeeeeeľmi dlhej dobe tu je ďaľšia časť. Prepáčte, že dlho nebola, ale nestíhala som, lebo som mala veľa vecí do školy.... Dôležité je, že  som konečne vydala časť😁. Dúfam, že som za tú dobu nestratila aj to málo čitateľov čo mám. Ak sa vám príbeh páči tak dajte vote alebo koment. 😘😘😘 Časť je venovaná @EllaZubakova. Užite si čítanie😉.

LenusQa_321😘