Let's go camping

2.

Najskôr som si myslela, že to s našimi bude ťažké, pretože moja mama veľmi neuznáva alternatívne formy bývania ako je stan. A tiež ma nerada niekam púšťa bez dozoru dospelej osoby. Stále jej musím  pripomínať, že mám o dva mesiace osemnásť, takže ja budem dospelou osobou či už sa jej to páči alebo nie. Takže keď som sa jej dnes šla spýtať, v hlave som si písala zoznam odpovedí, ktoré jej poviem, keď sa ma rečnícky spýta, ako ma to dopekla napadlo. Mama bola však na moje obrovské prekvapenie celkom pokojná a nemala nutkanie tresnúť mi po hlave panvicou, v ktorej práve smažila palacinky. Povedala, že so Sandrou môžeme ísť stanovať, dokonca ani netrvala na dospeláckom dozore, len mi nezabudla pripomenúť, že jej mám každé ráno a každý večer poslať esemesku, že ešte stále žijeme. Normálne som si začala myslieť, že to nie je moja mama, pretože takto ona nereaguje, no pripísala som to tomu, že už má len asi tridsať dní na to, aby dostala Maxa na nejakú vysokú. Obvykle sa to mesiac pred nástupom na školu už nedá, pretože študent musí byť prijatý aspoň tri mesiace predtým, no u mojej mamy to nebolo nemožné. Nič čo sa týka vysokých škôl u nej nebolo nemožné. A Max jednoducho musel odísť na vysokú, inak by sa asi nepovažoval za hodnotnú súčasť spoločnosti, alebo čo. Aj keď myslím, že môj starší brat ani nestál o to stať sa hodnotnou súčasťou spoločnosti. Chcel len proste celé dni sedieť na mieste a maľovať megaveľké dokonalé obrazy na drevné dosky, ako to robil celé leto a potom ich po jednom predávať na internete za celkom vysoké sumy. Na počudovanie to fungovalo, ale všetci sme vedeli, že sa tým nebude zaoberať večne a tak mama venovala všetku energiu, ktorú by inak minula na presviedčanie mňa, že ísť kempovať koncom augusta je blbý nápad, na to, aby ho dostala na univerzitu výtvarných umení v hlavnom meste. S ocom nebol žiadny problém- podľa mňa ho dokonca potešilo, že chcem oživiť tradíciu stanovania, ako som mu vrámci mojej dômyselnej presviedčacej techniky povedala. Síce bokom spomenul, že by som so sebou mala vziať aj svojho staršieho brata, len pre istotu a pre utuženie súredeneckých vzťahov, no povedal to skôr ako žart. Takže keď som večer zavolala Sandre, že ráno vyrážame, takmer som ohluchla od toľkého vzrušeného pišťania. Okrem toho, že vôbec nevedela čo si na takú stanovačku pobaliť, nevedela ani čo si obliecť.

Do lesa.

Kde budeme len my dve a hmyz.

Presne to som myslela tým, že sa občas správa ako dutá hlava, no vôbec mi neprekážalo nadzvukovou rýchlosťou prebehnúť celú nákupnú zónu, kde moja kamoška nadšene skupovala campingové vybavenie. Stan, spacáky a pár ďalších potrebných vecí som brala ja, takže ona kúpila varič, dve fakt skvelé fľaše na vodu, lano -snažila som sa ju presvedčiť, že lano určite nebudeme potrebovať, no nedala si povedať- a potom sme sa obe vrhli na rabovanie drobných zásob jedla, ktoré obsahovali aj značné množstvo sladkostí, ktoré bolo našou spoločnou drogou.

"Inak...vaši ti dajú auto?" nechápala som. Sandrini rodičia svojej dcére dovolili takmer hocičo, no nikdy sa to nesmelo týkať ich auta, ručne robeného nábytku v obývačke alebo rodinného rozpočtu. Nikdy, naozaj nikdy nemohla použiť auto. Dokonca ani keby šlo o život. No...vtedy možno áno, ale inak nie a oni predpokladali, že ich dcéra je dostatočne opatrná na to, aby jej nikdy nešlo o život.

"Nie,jasné že nie!" prevrátila očami nad tým, že som sa vôbec opýtala na takú nelogickú otázku. "Ideme Aaronovým autom!" hodila do vozíku tri balíčky penových cukríkov na opekanie a preto si nevšimla, ako som sa pri mene jej bratranca zaksichtila. Alebo si to proste nechcela všimnúť. Nakoniec si ešte kúpila jednu hrubú ružovú mikinu, aby sa cítila ako poriadny zálesák. Ja som nad tým síce prevracala očami, no sršalo zo mňa, ako veľmi ma nakazila svojim entuziazmom. Na to stanovanie som sa vážne začínala tešiť a celý večer som si pchala do ruksaku všetko potrebné. Na rozdiel od Sandry som vedela, že taký camping sa nedá prežiť len s jednou peknučkou ružovou mikinou. "Ako dlho budeš preč?" opýtala sa Prue keď som hľadala posledný pár ponožiek, ktorý sa kamsi zakotúľal.