Let's go camping

7.

Noc bola hrozná.

Otrasná.

Príšerná.

Strašná. V malilinkatom stane pre štyroch sme sa museli tlačiť šiesti, čo znamená, že ruksaky museli ostať vonku. Moje detinské ja, ktoré sa riadilo sedliackym rozumom uvažovalo len nad tým, či nám ich niečo nezožerie. Možno ten imaginárny vlk, ktorého počula Mindy. Tá sa mimochodom ešte niekoľko desiatok minút sťažovala, že z tej nohy určite chytí infekciu. Potom sa sťažovala na komáre. Potom na zimu. Komáre sme nemali ako ovplyvniť, no zima bola jej chyba. Keby si vzala aj čosi dlhšie ako minišortky, možno by sa netriasla vo svojom spacáku. Bránila sa síce, že má mikinu, ale to jej na chodidlá rozhodne nepomôže. Ani sa nedivím, že toto je jej prvá stanovačka- nikto iný ju totiž stanovať nevzal a ja sa tomu ani nečudujem, ani ja by som ju nevzala, keby to bolo na mne. Lenže to celé bolo na Sandre, ktorá potrebovala Aaronovo auto. Aaron ležal o Sandru ďalej ako ja, no celú noc som počúvala ako rozpráva zo spánku. Niežeby rozprával celú noc vkuse, to nie, ale v pravidelných intervaloch vykrikoval veci ako "To je tvoja práca!" alebo "Keď tam budeš, napíš Joeymu, aby priniesol vodu". Kto je dopekla Joey a načo mu je voda?! Podobné myšlienky mi vírili hlavou aj vtedy, keď sa Max otočil a jeho príšerné dlhé vlasy mi vleteli do tváre, takže som sa musela pretočiť k Sandre. Obrovské oči mala otvorené dokorán a bola skrčená do najmenších možných rozmerov. Pri našich hlavách bola trasúca sa Mindy a pri nohách zase Jason, ktorý ako jediný nevydával žiaden otravný zvuk ani nerobil žiadne zbytočné pohyby. Proste si pokojne spal, akoby ho nič netrápilo.

"Sandy, až nabudúce budeme chcieť spraviť takúto hlúposť, radšej sa navzájom zastrelme!" pošepkala som jej.

"Bez obáv, myslím že takúto strašnú hlúposť už nikdy nespravíme!" zašepkala tiež. Obe sme sa na seba chápavo uškrnuli a ona potom rýchlo zavrela oči, aby zaspala. Vôbec jej to nešlo, čo usudzujem podľa toho, koľko krát sa pomrvila a tiež podľa toho, že jej dych sa ustálil až o hodnú chvíľu neskôr. Mne osobne sa nielenže nechcelo spať, ale mi aj bola hrozná zima a chcelo sa mi cikať, čo však teraz vôbec neprichádzalo do úvahy. Síce bola tma a ja by som nemusela ísť ďaleko, no musela by som sa vytiahnuť zo spacáku, prekročiť Jasona, odzipsovať stan, nájsť potme svoje tenisky, vytiahnuť z batoha toaletný papier alebo aspoň vreckovky a zmiznút dakde v lese a to všetko bez toho, aby som niekoho zobudila. Nemožné! Tak som len nasilu zavrela oči ako Sandra a snažila som sa spať.

Ak bola noc hrozná, ráno bolo neznesiteľné. Zobudila som sa hneď akoAaron rozzipsoval stan a s bolestným zasyčaním bosou nohou stúpil do ihličia. Ešte som niekoľko minút ležala , no opäť sa vo mne začal ozývať hlad, chlad a potreba záchodu. Zakiaľ som sa hrabala vo svojom ruksaku a snažila som sa nájsť jedinú rozumnú vec -toaletný papier- Aaron sa vrátil a pustil sa do hľadania zubnej kefky.

"Ty si teda vieš vybrať!" uchechtol sa keď videl rolku snehobieleho parfumovaného dvojvrstvého papiera. Bola som príliš unavená na to, aby som mu odvrkla čosi drzé, tak som ho len poslala doriti a zmizla som v lese. Stanovačky som milovala, ale rozhodne som nemilovala spôsob vylučovania, aký bol na stanovačkách potrebný. Keby v lese boli čistučké splachovacie záchody, vôbec by som neprotestovala. Keď som sa vrátila a opäť som začala loviť v ruksaku, tentokrát antibakteriálny prípravok, už bola hore aj Sandra. Teda...ako to vezmeme hore, minimálne nespala, ale to neznamená, že bola pri plnom vedomí.

"Myflím,ve to dnef vyjeuá na uekné uočafie." hovoril Aaron žmúriacna drobný fliačik jasne modrej oblohy presvitajúcej pomedzi stromy, zatiaľ čo si stále čistil zuby.

"Apodľa čoho si to zistil ty génius?!" prevrátila som očami.

"Podľa tvojej tváričky určite nie!" vypľul pastu do krovia a zazrel na mňa. Očividne sa snažil rozprúdiť dobrú atmosféru a ja som mu to kazila.