Let's go camping

5.

Jazero vyzeralo v zapadajúcom slnku úchvatne. Ružová obloha sa odrážala od zrkadlovej hladiny. Na opačnom brehu sa týčili tmavé ihličnany siahajúce až po nadýchané oblaky. Rada by som si túto nádhernú scenériu obzrela, alebo vyfotila, ale mala som kopu práce s tým, aby som si z ruky zmyla živicu. Do vody viedla drevená lávka a breh sa zvažoval len mierne. Bolo to miesto ideálne na kúpanie. Už som sa nemohla dočkať ako sa po tomto vyčerpávajúcom dni konečne namočím do vody vyhriatej od celodenného slnka.

"Ách, už sa nemôžem dočkať, kedy skočím do vody!" povedal Jason, akoby mi čítal myšlienky.

"Najskôr by sme mali rozložiť stany a ...zabývať sa." povedal Aaron s úškrnom, ktorým chcel naznačiť, že s Jasonovým nápadom viac ako súhlasí, no je treba zariadiť dôležitejšie veci. Páni, možnože dospel.

"Nodo-ri-ti!" Max sa chytil za hlavu a už pri tom jedinom zanadávaní som začala tušiť čo sa stalo.

"Ani to nehovor nahlas!" zamrmlala som nahnevane. Sandra sa na mňa pozrela a potom o krok cúvla, pretože tušila, že dnes naozaj, ale naozaj niekoho zabijem.

"Mám hádať?" rypol doňho Jason "Zabudol si stan!"

"To nemyslíš vážne!" vyhŕkla Mindy nahnevane. "Nemôžeme spať všetci v jednom stane!" So Sandrou sme si vymenili pohľad s pozdvihnutým obočím. Mindy nevyzerala ako dievča, ktoré by protestovalo proti zdieľaniu stanu s Jasonom. Ale to ani Sandra. Mne to bolo úprimne jedno-jediné čo som nechcela bolo zdieľanie jedného malilinkatého priestoru so Sandrinými príbuznými. Mindy mi išla na nervy a Aaron bol kapitola sama o sebe.

"Takto ťa poteším, pretože my nemáme žiadny stan!" zamrmlal Max. Och ja hlupaňa, prečo som to neskontrolovala?! Asi ma toto celé vyviedlo z miery.

"Ale máme." ozval sa znenazdania Aaron a už zo svojho mega batohu ťahá stan ešte s cenovkou. Na malý moment som mala dokonca chuť sa mu z vďaky hodiť okolo krku, pretože hoci to znamenalo, že budeme natlačený na dvoch metroch štvorcových, aspoň nezmokneme. Našťastie som sa však rýchlo spamätala a vyštverala som sa späť do lesa, trochu ďalej od jazera. Po asi dvadsať minútovom krúžení plnom napätého ticha, kedy sa chcel pobiť každý s každým sme našli drobnú čistinku medzi stromami. Jasné, bolo ich viac, ale táto vyzerala najprijateľnejšie. Aspoň cez ňu nebol padnutý žiaden strom. S Jasonom, Maxom a Sandrou sme sa pustili do zbierania vetvičiek, aby sme celý priestor vyčistili od všetkého, čo by nám mohlo znepríjemniť noc. Mne ho znepríjemnia predovšetkým Jason, Max, Aaron a Mindy, ale tých nebolo možné nikam odpratať. Bohužiaľ. Aaron začal s rozkladaním stanu, ktorý bol zvonku žalostne malý. Zvažovala som možnosť spať vonku, no už som sa videla s ihličím vo vlasoch, zuboch aj ušiach. Mindy zatiaľ aktívne postávala obďaleč a sledovala nás s nahlúplym výrazom.

"Prečo sme ho nepostavili pri jazere?" vyzvedala.

"A kolíky chceš zatĺcť do vody?" podpichol ju Aaron. Uškrnula som sa a hodila som vetvičky na kopu k ostatným, možno sa nám ešte zídu. Mindy si urazene odfrkla a z bočného vrecka ruksaku vytiahla mobil so zlatým krytom. Rozpustila si vlasy, otočila sa tam kde je lepšie svetlo a urobila si selfie s nami v pozadí. A potom ďalšiu. A ďalšiu. A potom ešte asi tridsať podobných. Už som videla ten príspevok na instagrame "camping with bestfriends" alebo tak nejak. A desať srdiečok.

Hoci som do stanu nechcela liezť, aby som nechytila klaustrofóbiu, niekto to musel dokončiť, takže zakiaľ Aaron zaväzoval všetky šnúrky a ešte raz zatĺkal kolíky, vliezla som dnu a so Sandrinou drobnou pomocou som dno vystlala karimatkami. Jason dnu nahádzal naše spacáky a pomaly ale isto to začínalo vyzerať dobre. Mindy behala okolo a fotila ako divá z čoho vyplýva, že fakt ešte nestanovala. A aj keď mi išla na nervy už len tým, že dýcha...istým spôsobom ma to tešilo.

"A teraz do vody!" zvolal Jason nadšene.