Let's go camping

11.

To ťaživé ticho ma dusilo v pľúcach. Navyše....pomaly sa začínalo stmievať a Mindy sa stále neukázala. Znepokojene som sa vyvaľovala na drevenom móle. Vylihovala som na tej menej labilne vyzerajúcej časti blízko pri brehu a snažila som sa zachytiť posledné lúče zapadajúceho slnka.
"Čo tu ty tak sama?" Opýtal sa Aaron keď doťapkal po dreve ku mne. Na nohách mal ledabolo našuchnuté staré conversy neurčitej farby a pás krátkych tmavozelených kraťasov mu zakrývala sivá mikina. Posadila som sa a pokrčila som plecami, nohami hompáľajúc nad drobnými vlnkami behajúcimi pohladine.

"Môžem?"kývol hlavou, či si smie prisadnúť.

"Hej jasné." ani neviem prečo sa pýtal, nebolo to predsa moje mólo, ani moje drevené latky, ani moje jazero, ani môj les a ani môj národný park. Sadol si vedľa a tiež mlčky pozeral na vodu. Cítila som sa veľmi schyzofrenicky, pretože to bolo príjemné mať pri sebe spoločnosť, no zároveň veľmi, veľmi trápne, mať pri sebe práve Aarona. Idiota Aarona. Navyše ma hnevalo, že som sa v ňom zmýlila. Chcela som aby bol rovnako hlúpy, ako kedysi, aby mal rovnako otrasné vlasy a aby mi išiel na nervy. Chcela som ho neznášať. No nešlo to. Na nervy mi síce išiel a to riadne, ale nie tým spôsobom, ako som si myslela. Bol ukričaný, oplašený a občas trochu zmätený, no na počudovanie mi to zase až tak nevadilo. V niektorých momentoch som bola dokonca rada, že je tu.

"Myslím, že by sme mali ísť hľadať Mindy." navrhla som, aby som prerušila trápne ticho, ktoré medzi nami nastalo, no môj hlas sa pri jej mene automaticky prepol do osočujúceho tónu.

"Hej," Aaron si vzdychol a pokýval hlavou "Izzy vieš, že ju nemusíš ísť hľadať. A ja viem, že ju ani nechceš ísť hľadať!" pozrel na mňa. Jeho pohľad do mňa vypálil dieru. Hnevalo ho, že nám Mindy tak strašne liezla na nervy a mali by sme sa prepána nad sebou zamyslieť, no tiež chcel naznačiť, že to chápe.

"Hej, nechcem. Ale mala by som." zamrmlala som zahanbene. Veľmi ťažko sa mi predýchavalo, že ma už po druhý krát vychováva. Práve on. Infantilný idiot Aaron Samuells.

"Áno to by sme mali. Minimálne ja."

"Napadá ťa, kde by mohla byť?" vyzvedala som, aj keď som vedela odpoveď.

"Ani prinajmenšom!" zúfalo sa uchechtol.

"Ešte nikdy som nestratila človeka!" uchechtla som sa aj ja.

Aaron mlčal, no po pár minútach sa uškrnul "Si lepšia ako som si myslel!" potom sa postavil a podal mi ruku, aby som sa zdvihla a nasledovala ho. Jeho dlaň som odignorovala a kráčali sme späť k stanu. Moja sebeckosť a jemný odtienok narcizmu v mojej povahe chcel vedieť, prečo Aaron uvažoval nad tým, prečo som, alebo nie som dobrá, no vonkoncom mi to bolo asi aj tak jedno, pretože som sa obávala odpovede na túto otázku. Tak som za ním len mlčky kráčala a v duchu som sa ani najmenej netešila na to, že budeme musieť hľadať jeho sprostú sestru. Áno bola som odporná, áno pôjdem za to do pekla, ale posledná vec, čo sa mi chcelo robiť je behať s baterkou po lese a vykrikovať jej meno.

"Ideme ju hľadať!" vyhlásila Sandra rozhodne, keď sme sa dostali do jej zorného poľa. Bolo to presne tri sekundy predtým než mi venovala veľmi, veľmi, veľmi nedôverčivý pohľad mračiac sa na Aarona a asi tri sekundy potom, čo Jason vyliezol zo stanu a začal sa venovať ohnisku. Ktoviečím, nejakým kusom kôry alebo tak vyhadzoval navlhnutý popol z pahreby a tváril sa pritom maximálne dôležito. Stále bol krásny a mal úchvatné vlasy, no v momentálnej situáci by som ho najradšej uškrtila. Navyše...Sandru muselo veľmi škrieť svedomie, keď sa rozhodla, že pôjde niekam s Maxom a to celkom dobrovoľne.

"Aj my." ubezpečila som ju a z ruksaku som si vytiahla mikinu.
"Max, máš baterku?" otočila som sa na svojho brata, ktorý sedel opretý o strom, nohy vo vybramoch natiahnuté pred sebou, prekrížené v členkoch a pokojne si čmáral do zápisníku.

"Jasné." povedal bez toho, aby na mňa pozrel. Nemôžem nechať Sandru, aby šla s ním. Ona by prehnane panikárčila a on by ju svojou flegmatickousťou usmrtil. O tom som sa presviedčala, keď som si poriadne šnurovala tenisky a nemyslela som na to, že skrátka nechcem ísť s Aaronom. Navyše, Sandra s Aaronom a ja s Maxom, boli viac ako vyhovujúce dvojice.

"Ja nikam nejdem." povedal Jason a hodil do pahreby ďalšie drevo šťuknúc zapaľovačom. Všetci štyria sme sa naňho pozreli.

"Okrem toho, že sa zase všetci statíte, je tu nejaká pravdepodobnosť, že sem Mindy sama trafí." argumentoval, no jeho hlas znel...čudne. Akoby sa nesnažil presvedčiť nás, ale seba.

"Veľmi malá pravdepodobnosť." poznamenala som skepticky.

"Aj tak to risknem!" odvrkol mi podráždene.

"Nebuď zbabelec!"

"Hovorí tá, čo si so sebou všade musí vodiť ochranku!" poznamenal posmešne zazrúc na Maxa.

"Na rozdiel od teba ju nepotrebujem!" odvrkla som mu naspäť s ledabolým prevráteným očí. Jason nahnevane zafučal a postavil sa mi tvárou v tvár. Nemala som sa čoho obávať, bol to len Jason Harrison, ktorý je slušný chlapec a navyše za mnou stála Sandra a niekoľko krokov od nás sedel Max, ktorý nás sledoval ostražitým pohľadom.

"Ty jednoducho neprestaneš!" zavrčal Jason a ja som o malý krôčik cúvla. "Musíš mať vždy pravdu, všetci ťa musia počúvať, všetko musí byť podľa teba. A každý pri tebe musí vyzerať ako hlupák, inak by si nevedela čo so sebou! Úžasne inteligentná a vtipná Isabella Truemannová!"

"Jason..." Max sa postavil a vyzeral, že premáha nutkanie jednu mu vraziť. Ja by som mu vrazila tiež. Možno má čiastočne pravdu, no to mu nedáva právo hovoriť so mnou ako s malým deckom.

"Si idiot!" otočila som sa na päte a prešla som k Maxovi. Čiastočne, aby na Jasona nevyštartoval, čiastočne preto, aby som si nepripadala tak hlúpo. Počet osôb s ktorými zatiaľ nemám konflikt sa znížil na dve.

"Poďme!" zamrmlala Sandra. Situácia v ktorej sa ocitla jej pripadala viac ako nekomfortná.

"Poďme!" prisvedčila som jej a s Maxom som sa vydala opačným smerom, než ona s Aaronom.