Let's go camping

9.

Až po rozchode sa som zistila, že my traja zahŕňa mňa, Sandru a Aarona. Nenadchlo ma to, no viac ma trápilo, že som Maxa nechala napospas Jasonovi aj Mindy. Aj by som sa otočila a zakričala že sa pokojne môžme vymeniť, no neprichádzalo to do úvahy, pretože by som tým opäť založila pomyselný oheň na streche. Takže sme všetci traja mlčky kráčali lesom a ani sme sa nesnažili predstierať, že nás vzájomná prítomnosť teší. Až po hodnej chvíli sm si všimla, že sme zabudli na jednu veľmi, veľmi podstatnú záležitosť.

"Ježiši!" vyhŕkla som zrazu a Sandra sa strhla z kómatického stavu v akom sa doteraz nachádzala. 

"Hovor si čo chceš, nosiť ťa nebudem!" obrnil sa Aaron skôr, ako som vôbec dopovedala, čo u mňa vyvolalo ten okamžitý kolaps.

"My nemáme žiaden mobil!" vyhŕkla som. Až teraz som si uvedomila, že jediný ľudia čo majú mobilný telefón sú v druhej skupine a my sme teda nadobro stratení.

"Doriti!" zahrešila Sandra a spustila sa pri kmeni stromu na zem. Pochytila ma drobná obava. Sandra je ten najnadšenejší človek akého poznám a keď ona stratí elán, znamená to veľkú tragédiu. 

"No...to je dobrý postreh." povedal Aaron skôr, akoby vybafol, kde presne teraz sme. A tým nemyslím v lese. Sadla som si vedľa Sandry a pritiahla som si nohy k brade. Bola som unavená, hladná a všetko ma bolelo. Navyše sme nemali poňatia kde sme a jediný človek ako tak pri zmysloch bol práve idiot Aaron.

"Dajme si pauzu." navrhla Sandra. Obaja sme súhlasili a k posedávaniu pri strome sa pridal aj Sandrin bratranec, ktorý odkiaľsi zo svojho čarovného ruksaku splašil jablko, ktoré zlomil na polovicu a ponúkol nás. Okrem triku s lámaním ma tiež ohromila jeho ochota rozdeliť sa. 

"Ak to nie je vysmážané alebo sladké tak si to nechaj!" zamrmlala Sandra so zavretými očami a spustila sa nižšie, aby si urobila pohodlie, takže polku jablka s radosťou ponechal mne.

"Vďaka." venovala som mu rozpačitý úsmev. Veľmi nerada ďakujem ľuďom ktorým niečo dlžím. Aaronovi som bola dlžná nielen polovicu zeleného jablka, ale aj ospravedlnenie, pretože mu neustále bezdôvodne nadávam. Niežeby som sa s tým chystala prestať, ale on za to predsa nemôže. Idioti obvykle nevedia, že nimi sú. S vlastnou hrdosťou som mohla síce odmietnuť ponúkanú poživeň, ale bola som taká hladná, že mi bolo jedno kto a čo mi ponúka, hlavne že sa to dalo jesť. Tak sme tam len ticho sedeli, chrúmali a dúfali v zázrak. Sandra sa onedlho spustila ešte nižšie a pomaly zadriemala. Aspoň myslím pretože na otázku "Sandy, spíš?"nezareagovala ani len nahnevaným zafučaním, nie to ešte slovami.

"Čo budeme teraz robiť?" otočila som sa na Aarona, ktorý sa tváril akože uvažuje. Možnože to len predstieral, no spoliehala som sa na to, že má nejaký plán.

"No ja si idem odskočiť a potom uvidíme." pokýval hlavou a potom sa poobzeral, ktorý strom bude najvhodnejší na vykonanie jeho potreby. Objektívne musím zhodnotiť, že muži to majú v tomto ohľade oveľa jednoduchšie.

"Ale...vrátiš sa, však?" neviem aká hlboká vnútorná úzkosť ma prinútila vysloviť túto vetu ako z romantického tureckého seriálu, no cítila som sa oveľa pokojnejšie, ako by som sa cítila, keby som sa nespýtala. Potrebovala som istotu, že ako jediný muž v okolí pol kilometra, nás tu nenechá napospas osudu. My so Sandrou by sme totiž veľa vody nenamútili. Páni, sme v lese ešte len druhý deň a u mňa sa už začínajú prebúdzať pudy praveku!

"Jasné," uškrnul sa "bez obáv." Sedela som tam vedľa driemajúcej Sandry, ktorej tmavé vlasy ma šteklili na holom stehne. Okolo mňa bolo množstvo, množstvo stromov, jeden vedľa druhého. Ihličie ma pichalo do nôh a kôra stromu o ktorý som sa opierala sa mi zarývala do chrbta. Zatvorila som oči a tiež som zaklonila hlavu, aby som sa lepšie oprela. Bolo to beznádejné. Nielenže sme sa stratili v lese, ale nemali sme ani mobil. Aj keď...neviem či by nám to pomohlo, Jason už na začiatku tvrdil, že nemá dobrý signál. Začula som šuchot lístia zmiešaného s ihličím, no neunúvala som sa ani pohnúť. Aj tak to bol len Aaron, ktorý sa vracal zo svojej cikpauzy. 

"Ako budeme pokračovať?" zamrmlala som potichu, aby som nezobudila Sandru. Bolo by to zbytočné, aj tak sme sa ešte nechystali vyraziť, navyše...v noci sa určite nevyspí. Najmä ak sa jej bratranec bude zase rozkrikovať o Joeym. Šuchot sa priblížil.

"Aj mi odpovieš?" zamračila som sa a zosunula som sa nižšie. Sandrine vlasy sa s mojim pohybom rozsypali naokolo.

"Aaron?!" otvorila som oči blčiace rozhorčením, že mi ten idiot nie je ochotný ani venovať zopár slov a zhíkla som. Oproti mne sedela líška. Oranžová. Chlpatá. Celkom chutná.

"Jéj, čau malá." venovala som líške úsmev, plne si uvedomujúc, že už asi blúznim. Líška na mňa pozerala svojimi tmavými očami svietiacimi ako dva lesklé koráliky a potom prišla bližšie. Tmavý ňucháč sa pomaly vlnil, ako vetrila po okolí. Zatskala som na ňu. "No líška, tebe sa žije, aspoň vieš kde bývaš." povedala som jej. Venovala mi chápavý pohľad, aspoň myslím, že bol chápavý a sadla si asi meter odo mňa. Len tak na mňa civela, ja som civela na ňu a mala som pocit, že som v Knihe Džunglí, alebo kde, keď sa tu rozprávam so zvieraťom, ktoré ma naozaj počúva. No, aspoň niekto ma počúva. Líška sa opäť postavila a znova sa o kúsok priblížila. Uškrnula som sa. "Nechceš byť rovno mojim domácim zvieratkom?" opýtala som sa jej a ona zase cúvla. "Neurážaj sa hneď, tak som to nemyslela!" Malý princ z toho zjavne robil veľkú vedu, skrotiť si líšku vôbec nie je také náročné ako tvrdil.

V sekunde vedľa mňa dopadla poloplná plastová fľaša. Ihličie okolo nej sa rozprsklo, myklo mnou a moja nová chlpatá kamoška rýchlosťou blesku zmizla v lese. Sandra ospalo zažmurkala a nadvihla sa na ruke, nevšímajúc si, že ako stabilná plocha pre jej špicatý lakeť bolo práve moje stehno.

"Bože!" zvolal Aaron a hodil sa na zem k nám, načiahol sa po svojej flaške a neveriacky okrútil hlavou. "Sprostá líška, čo jej šibe?!"

"Neurážaj Ginger!" napomenula som ho.

Prekvapene zažmurkal "Ginger?" opäť pokrútil hlavou a prehrabol si vlasy "Ty si si pomenovala divú líšku?"

"Čo je na tom?" nechápavo som zmraštila obočie. "Každý si občas niečo pomenuje." Moja sesternica Lottie má pomenovaný fén (len pre zaujímavosť, volá sa Hank) a nikto si nemyslí že je cvok, prečo by som si teda nemohla pomenovávať líšky?

"Nič," uškrnul sa krútiac fľaškou v ruke. Vrhla som naňho pochybovačný pohľad, no neriešila som to. Z nevysvetliteľného dôvodu mi bola daná situácia odrazu hrozne vtipná a ja som odolávala tomu, nahlas sa rozosmiať.

"Ech, dúfala som, že až sa zobudím tak zistím, že celá táto debilná stanovačka bol len jeden zlý sen!" zafňukala Sandra a už sa ani neunúvala opierať o strom a hlavu si položila rovno na moje nohy.

"Podľa mňa to nie je až také zlé." pokrčil Aaron plecami pozerajúc ponad mňa na zamračenú Sandru. "Si v prírode, nenudíš sa, máš okolo seba samých dobrých ľudí..." začal vymenovávať, no ja som ho prerušila.

"Hej? A kde sú tí dobrí ľudia?!" zatiahla som posmešne.

"Aaron, prosím ťa, znieš ako príručka pre výchovu autistického dieťaťa." Sandra by najradšej prevrátila oči, no to by aj tak nevidel, tak len znudene vzdychla.

"Bože s vami je ale zábava!" zašomral urazene a obe nás prepálil pohľadom. "Som zvedavý, čo by ste robili, keby ste šli kempovať len vy dve!"

Otvorila som ústa, že mu odvrknem čosi drzé, no nič ma nenapadlo, tak som ich zase zavrela. Myslím, že Aaron idiot Samuells mal pravdu.

"Dobre, dobe....sme radi, že si tu s nami, ak si to chcel počuť a teraz...čo budeme robiť?" prevrátila som očami. Uznať to mi totiž spôsobovalo fyzickú bolesť.

"Mali by sme ísť smerom nadol." povedal a postavil sa na odchod. Sandra sa pomechrila, akoby ihličie a moje nohy boli to najpohodlnejšie na čom kedy ležala a naozaj sa jej nechcelo vstať.

"Ani sa nebudem pýtať, ako si na to prišiel." zamrmlala sama pre seba, keď sa postavila a ponaťahovala. Napriek tomu jej Aaron veľmi obsiažne začal vysvetľovať, že vyvrelé jazerá sa len málokedy nachádzajú na vyššie položených miestach a tak ďalej. Vymenili sme si so Sandrou znudený pohľad a s nevôľou sme nasledovali vodcu svorky.