Let's go camping

13.

S Maxomsme uznali za vhodné pomaly začať hľadať cestu naspäť, čo bolo o to ťažšie, keďže sme blúdili aj cez deň a aktuálne bola noc. Spoliehala som sa na Maxov mužský inštinkt prežitia v divočine. Cítila som sa nesvoja, pretože som nemala istotu, či Mandy ešte žije, keďže sme ju nenašli a dokonca ani nepočuli nikde vo vzdialenom okolí, no môj žalúdok sa upokojil hneď potom, čo mi Sandra napísala, že Mindy je už pri stane a ona s Aaronom sa už snažia nájsť cestu nazad. Moje vnútro však zostalo pokojné len na chvíľku, pretože mi potom konečne došlo, že ja a môj brat sme vlastne stratení niekde v lese v tme a nemáme ani poňatia ako sa niekam dostať. A mala som sa aj čoho báť. Onedlho sa totiž okolo nás začal ozývať pravidelný šuchot, ktorý určite nebol náhodný. "Hovorila som, že je to Ginger!" povedala som Maxovi a chytila som ho za lakeť. Jeho čierna mikina bola studená.

"Okej, tak povedz Ginger, nech si dá odchod!" zavrčal Max a tri páry očí kúsok cúvli.

"Neviem sa rozprávať s líškami!" prítomnosť mojej chlpatej kamošky ma začínala znepokojovať a absolútne mi nepomáhalo, že ona a jej ryšavé sestry a nás prenasledovali ako sekta malých vrahov.
"Asi sa ich bojím!" povedala som opatrne.

"Nie si sama!" zasvietil baterkou na bláznivých chlpáčov, ktorý sa rozutekali do tmy.

"Myslím, že by sme sa mali baviť o niečom. Niečom, čo odvedie našu pozornosť od húfu besných líščat, čo sa nás chystajú zožrať." v mojom hlase sa odrážala panika.

"Nepomáhaš nám!" zavrčal Max nervózne.

"Myslíš, že by nás napadli?" prestava ako na mňa skočí líška a zatne svoje špicaté pilkovité zuby do mojej ruky mi privádzala nutkanie na vracanie.

"Zmeňme tému." V Maxovom hlase bol strach. Naozajstný strach. Obaja sme ešte viac pridali do kroku. Od behu nás delil len malilinkatý posun v rýchlosti.

"Okej...tak.....čo je medzi tebou a Jasonom?" opýtala som sa. Bola mi zima, no strach o život moje telo rozpaľoval obrovskou rýchlosťou.

"Strč sa Izzy!" zavrčal môj starší brat.

"Tak som to nemyslela!" bránila som sa "Myslím....prečo po sebe neustále štekáte ako také besné psy?!"

"Úf...to je dlhý príbeh, mohli by sme ho...uch, prebrať, až nám nepôjde o život?" obaja sme sa zbesilo rozbehli dole kopcom, do tmy, kamkoľvek. Žlté svetlo tancovalo ako splašené a ja som sa občas dokonca bála pozrieť na veci, ktoré osvetľovalo, očakávajúc medveďa, vraha s motorovou pílou alebou mŕtve dievčatko v nočnej košeli, ktoré po nás načiahne modrasté prsty. Mala by som sa so Sandrou pozerať na menej hororov.

"Nie...myslím, že toto je vhodná téma!" povedala som medzi dva nádychy. Chladný vzduch ma pálil v pľúcach.

"Chcel ťa." Max bol niekoľko krokov predo mnou a ja som ho ani za nič na svete nedokázala dobehnúť. Bála som sa že zakopnem a on ujde nechávajúc ma napospas tme a všetkému, čo sa v nej skrýva. S každým krokom bolo ťažšie vyhýbať sa stromom. Na moment som sa zakolísala, pretože sa mi rifle zachytili do černičia. Max mi podal ruku a bez vyzvania pokračoval "a nechcela by si počuť, čo o tebe hovoril! Tak som si ho raz počkal a..."

"Zbil si ho?" táto predstava ma z neznámeho dôvodu nadchla a rozhodla som sa, že si Maxa pridelím na svoj zoznam životných hrdinov hneď medzi mamu a DaVinciho.

"Kriste, nie!" zasmial sa a potiahol ma za ruku, aby som sa vymotala z ostrých výhonkov, čo sa mi zahryzli do členkov a potom sa zase rozbehol "Takmer mi zlomil nos! Nie som až taký dobrý bitkár!"

"Hej, ja viem!" uchehtla som sa no po chvíli som dodala "Si najlepší Max!"

"Momentálne sa tak necítim!" fučal, keď sme na moment zastavili. "Absolútne netuším kde sme." dostal zo seba podopierajúc sa rukami o kolená. Jeho mužský orientačný zmysel zjavne prehral tento boj.