Let's go camping

17.

Sedela som na policajnej stanici. Mala som na sebe začmudenú červenú podprsenku, extrémne krátke teplákové kraťase, priveľké tričko svojho brata a mokré tenisky. Bála som sa pohnúť, aby miniatúrne šortky neukázali viac ako majú. Policajt jedna, na menovke mal vygravírované N. Olivier, sa tváril mimoriadne nahnevane. Očividne mu nebolo po chuti tráviť popoludnie práve s nami. Predošlé pobavenie ho rýchlo prešlo.

„Viete čo sa vám mohlo stať?!" rozhodil rukami čo malo mať zastrašujúci efekt, no nami ani nepohlo, len sme naňho naďalej hľadeli. Mala som hneď niekoľko odpovedí na jeho otázku. Mohli sme sa stratiť, utopiť, zhorieť a mohli nás napadnúť divé líšky. Aaron si ešte stále pridŕžal ranu mojim kedysi bielym tričkom. Max sa snažil tváriť, že ho ruka nebolí, no obočie mal zmraštené v čudnej grimase. Mindy bola schúlená na stoličke a Sandra mlčky pozerala na super zaujímavé nič za policajtovým ľavým ramenom. Odpovedala som za nás všetkých nezainteresovným pokrčením pliec.

„Čo by ste spravili, keby sa niekto z vás stratil?!" dal si ruky vbok a pozrel na nás spod zježeného obočia. Mindy sa narovnala a venovala mu pokojný pohľad. Aboslútne sme sa mu neunúvali povedať, že sa nám to stalo hneď niekoľkokrát. Uvažovala som nad tým, či mám spomenúť, že stále chýba Jason, ktorý sa s najväčšou pravdepodobnosťou taktiež stratil, no nechala som to tak. Myslím, že by ho to aj tak nezaujímalo. Iba čo by som priliala olej do ohňa.

„Stanovali ste v prírodnej rezervácii bez vyžiadania povolenia a navyše ste nezaplatili za parkovací lístok!" podotkol policajt dva, podľa menovky S. E. Smith. Mohli sme zomrieť a on myslí len na povolenie a parkovací lístok?!

„Navyše ste zatiahli do vlhkého krovia! Mohlo to poškodiť motor! Čo by ste spravili, keby vám začalo horiať auto?!" Dramatizoval Smith ďalej. Opäť sa mu ani jeden z nás neunúval povedať, že začal horieť stan v ktorom sme sa nachádzali. Len sme naňho všetci mlčky zízali. Bola to naša malá súťaž o to, kto dlhšie dokáže udržať svoje ústa zavreté. Sandra zatiaľ vyhrávala. Pery mala nahnevane stisnuté.

„Rozhodne to nebude lacné!" Olivier si medzi prstami požmolil koniec fúzov.

„Koľko?" Mindy sa ozvala ako prvá. Pozrela som sa do zeme a špičkou tenisky som štuchla do kôpky môjho a Aaronovho mokrého oblečenia na zemi. Neodvážila som sa pozrieť na svoju najlepšiu priateľku.

„Čo koľko?" Olivier sa na moment zatváril nechápavo, možno šokovane, že narušil našu tichú bariéru. Smith potlačil prevrátenie očami- očividne mu boli pribrzdené reakcie jeho kolegu dobre známe.

„Koľko to bude stáť?" Mindin hlas znel netrpezlivo. Policajtova hlúposť ju iritovala čo bolo minimálne komické. O paradoxe nehovoriac.

„No...deväťdesiat šesť hodín na parkovisku a...." Smith začal počítať skôr akoby Olivier čosi poplietol. Výsledná suma sa začala pekne zaokrúhľovať a Sandrin pohľad sa menil z apatického na šokovaný.

„Môžem ísť do auta?" Mindin tón hlasu sa stále nezmenil.

„No to určite!" uchechtol sa Olivier a Smith potlačil pokrúteie hlavou.

„Mám tam peňaženku!" ozrejmila mu Mindy, pretože si zjavne myslel, že chce zdrhnúť. Bola len malá pravdepodobnosť, že by to urobila, pretože nemala vodičák, avšak, nebolo to celkom nemožné. Ja som ho nemala tiež, čo bola mimochodom ďalšia informácia, ktorú sme policajtom zamlčali. Olivier sa s Mindy neochotne pobral do auta, aby mu náhodou neubzikla a my ostatní sme mlčky pozerali na znepokojného Smitha. Naše flegmatické priame pohľady ho vyvádzali z miery. Čo su to za policajatov? Mal by predsa zvládnuť pychopatického vraha, tak prečo ho vytáča skupina neškodných adolescentov?! Keď sa Mindy vrátila s našimi špinavými, mokrými a začmudenými batohmi, policajti nepochybovali, že sme si prešli aj horšími vecami než len zaplatením kolosálnej pokuty za zle odparkované auto. Nečudo, že sme zápisnicu mali hotovú neuveriteľnou rýchlosťou.