Let's go camping

8.

"Ako to myslíš stratili?!" zasyčala Sandra na Aarona, ktorý sa tváril dosť vystrašene. V jednom momente mi ho bolo dokonca ľúto.

Pôvodný plán bolo vyštverať sa na najbližší kopec, ktorého vrchol bol vzdialený asi dve a pol hodiny cesty. To sme aj spravili, aj keď nám to trvalo asi jeden a polkrát dlhšie kvôli Mindy, ktorá sa ustavične sťažovala, že máme spomaliť, lebo je zranená. V slabších chvíľach som si myslela, že jej dám aj dostatočný dôvod sťažovať sa na zranenie, ale prekonala som to. Myslím že náš malý trip zo mňa pomaly ale isto robí násilníka. Než sme sa predrali tými milión stromami až na vrch kopca, takmer sme zomreli vyčerpaním. Ja osobne som vypotila aj to, čo som vypila ešte minulý týždeň. A to bolo ešte len dvanásť pätnásť, podľa Maxových hodiniek. Okrem Mindy a Jasona sme si totiž všetci nechali mobily v stane len pre istotu, aby sme ich nedaj boženestratili. Celá naša námaha však stála za to, pretože výhľad bol úchvatný. Stanovali sme v lese, takže bude znieť viac ako čudne, keď poviem, že scenéria na všetky tie stromy bola krásna, ale bola. Z vrchola bol výhľad na obrovskú časť národného parku a až úplne úplne v diaľke sa črtali nejasné siluety akéhosi vzialeného mesta. Samozrejme sme si spravili selfie -dve či tri spoločné a Mindy minimálne osemstoštyridsať šesť ďalších len tak sama- a považovali sme za dobrý nápad vrátiť sa dole k jazeru a dať si nejaký obed. Z vrchola kopca však jazero nielenže nebolo vidieť, ale sa aj začalo pomaly zmrákať a Sandra vyslovila tichú obavu, či nebude pršať, čo nás všetkých popohnalo k rýchlejšiemu tempu. V tom zápale utekania pred neexistujúcim dažďom sme však vybočili z trasy, ak sme teda podľa Aarona, vodcu svorky, nejakú mali.

"No myslím tým, že neviem kde sme!" rozhodil rukami.

"Dúfam, že si sa neorientoval pomocou stromov." zatiahla som cynicky a veľavýznamne som sa poobzerala dookola. Vôkol nás bolo veľa stromov. Stovky stromov. Tisícky stromov. A všetky vyzerali takmer identicky.

Aaron si vzdychol a potom rukou ukázal kamsi do lesa, veľmi nejasne, keďže les bol všade, s tým, že by sme ešte predsalen mali ísť kúsok ďalej. Vo svojej mysli som ho už dávno obesila, no navonok som len znudene nadvihla obočie. Netuším ako sa idiot Aaron stal hlavným sprievodcom tejto naničhodnej výpravy, ale s istotou viem, že ak bude nejaká ďalšia, Aaron ju nielenže nebude viesť, ale sa jej ani nezúčastní.

"Ja už to nevydržím, som strašne unavená!" zafňukala Mindy.

"Dnes sme to počuli už aspoň tisíc krát, nemusíš to opakovať." povedala Sandra vyčerpane. Jej hlas znel presne tak ako som sa ja cítila. Všetci sme boli hrozne unavení, hladní a ani jeden z nás nevedel, kde je jazero, alebo stan.

"Dúfala som, že ak to zopakujem dostatočne veľa krát, tak sa niekto ponúkne, že ma odnesie." povedala akoby mimochodom a hodila letmý pohľad k trom ani za mak nadšeným chlapcom. Aaron bol toho celého viac menej uchránený, pretože ako jej brat nebol povinný prejaviť k nej ani trošku gentlemanstva. Max a Jason museli, aby si nepokazili reputáciu. Neviem či má Max vôbec nejakú reputáciu, ale Jason ju má určite.

"Dobre," vzdychol si s úškrnom "naskoč si!" Mindy sa mu vyšvihla na chrbát a spokojne mrkla na mňa so Sandrou.

"Ale už prestaneš s tým sťažovaním." povedal jej Jason a rukami lepšie chytil jej stehná. Mindy si prehodila vlasy dozadu a oduševnene pokývala hlavou, čo on samozrejme nemohol vidieť, pretože jej hlava bola len pár centimetrov nad tou jeho.

"Koľko už ideme?" opýtala sa Sandra o celú večnosť neskôr.

"Tridsať dva minút." informoval nás Max znudene.

"Čože?" vyhŕkol Jason čím nám dal jasne najavo, že Mindy je naozaj ťažká. Alebo možno to, že v skutočnosti nie je až taký namakaný silák, ako sa spočiatku tváril. Vydržal ešte chvíľu a potom Mindy zložil späť na zem. Chrbát sivého trička mal spotený a vlasy sa mu lepili na čelo. Vonku bolo totálne sparno a to aj napriek sivým oblakom, ktoré zahalili aj ten kúsok oblohy,čo bol vidieť nad vrcholmi stromov.

"Ja ťa vezmem." navrhol Max po pár krokoch, keď sa Mindy síce otvorene nesťažovala ale pri došliapnutí vždy výrazne sykla od bolesti. Nevdela som, či mám byť na Maxa hrdá, alebo či mu mám jednu tresnúť. Najradšej by som oboje, ale to by sa znovu prejavili moje novonadobunduté násilnícke sklony. Mindy s potešením naskočila na svojho sluhu číslo dva a nechala sa niesť ako nejaká kráľovná. K veciam, ktoré mi na nej išli na nervy som si pripísala aj to, že má neustálu potrebu byť niekym obskakovaná, čo bolo viac ako otravné. Priam ma to iritovalo.

"Nevedela som, že si taký silný!" zatiahla Mindy len tak mimochodom.Bolo jasné, že sa snažila s Maxom flirtovať, panebože flirtovala takmer s každým, kto nebol z jej rodiny, len mi nebolo jasné prečo. Buď preto, aby Jason žiarlil, alebo aby ju Max nezložil. Je možné, že kvôli obom z týchto vecí.

"Ale nie je." povedala som s pobaveným smiechom, čím som narušila jedinú možnú príležitosť na Mindin pokus o balenie môjho brata. Bolo mi jasné, že hoci je to šialené, nenormálne, trochu kruté alebo minimálne zbytočné, musím Maxa lepšie strážť pred takýmito dutými hlavami, ktoré majú vrodený zmysel pre oblbovanie chalanov. Ja som nemala ani mužský zmysel pre prežitie v divočine ani ženský pre oblbovanie, čo ma v mojom živote výrazne zvenýhodňovalo.

"Má pravdu, nie som." Max sa zasmial tiež a nadhodil si ju vyššie, pretože to vyzeralo, že každú chvíľku spadne.

"Myslím, že by sme sa mali rozdeliť." povedal Jason keď odrazu zastal.

"To je hlúposť, veď sa ešte viac stratíme." oponoval mu Max a predsalen si doprial oddych a Mindy zložil na zem.

"Nestratíme, keď budeme v dvoch alebo troch skupinách, určite niekto nájde stan a tým ďalším zavolá." trval na svojom Jason.

"Máme len dva mobily." pripomenul mu Aaron.

"Vy ste taký pesimisti!" rozhodil Jason rukami.

Chvíľu na seba všetci traja bojovne zazerali, no skôr ako sa stihli pobiť, vrhla sa medzi nich Sandra s mierovým návrhom, že rozdeliť sa možno nie je až také zlé ako to znie. Chceli sme sa rozdeliť na trojice, ale keď prišlo na lámanie chleba, nevedeli sme sa dohodnúť.

Max nechcel ísť s Jasonom.

Sandra nechcela ísť s Maxom.

Ja som nechcela ísť s Aaronom.

Sandra nechcela ísť s Mindy.

Aaron nechcel ísť s Mindy.

Ja som nechcela ísť s Mindy.

Mindy nechcela ísť so Sandrou.

Jasonovi to bolo v zásade jedno, len už chcel konečne vyraziť a nájsť ten prekliaty stan. Ako som sa tak na nás dívala, ako sa postrkujeme a dohadujeme, zistila som, že dospievanie je zjavne iba mýtus pretože napriek tomu, že všetci okrem mňa a Mindy už boli plnoletí, správali sme sa ako malé deti. Všetci sme boli urazení za niečo nevyslovené a nevykonené a odmietli sme odložiť všetky spory aj napriek tomu, že nám možno išlo o život. Rada dramatizujem, ale teraz som to myslela naozaj vážne. Boli sme stratený v nejakom sprostom lese a nevedeli sme, kde sa nachádzame ani ako dlho tam ešte budeme.

"Veď je to jedno!" zamrmlala som rezignovane a tým som v podstate povedala, že je mi jedno s kým a kam pôjdem.

"Bože!" Aaron vyzeral že onedlho vybuchne "Tak vy traja pôjdete tadiaľ a my traja pôjdeme zase týmto smerom." každou rukou ukázal niekde inde dúfajúc, že sa tým aspoň trošku priblížil k cieľovej destinácii-stanu.