Let's go camping

1.

"Mne sa tak strašne nechce ísť do školy!" zamrmlala Sandra keď sa zvalila na deku vedľa mňa. Do začiatku ďalšieho školského roku sme mali presne osem dní, ak rátam aj dnešok a obe sme boli len krôčik od zbláznenia sa  z predstavy, že budeme ďalších desať mesiacov sedieť na tvrdých drevených stoličkách a civieť na tabuľu s pocitom obrovskej beznádeje. Najhoršie na tom však bolo to, že hoci nám počasie prialo svojimi dvadsiatimi ôsmimi stupňami, jednoducho sme nemali čo robiť. Každá sme si odtrpeli rodinnú dovolenku, zopár dní sme leňošili na miestnom kúpalisku a brigády sa nám skončili minulú sobotu.V mojom prípade to bola práca za pokladňou v obchode so športovým vybavením a v tom jej to bolo predávanie zmrzliny v centre mesta, kde sa to tento rok hmýrilo turistami.

"Keď si predstavím hodinu matiky, chce sa mi plakať!" pridala som sa. Ležali sme u nás v záhrade kde sme podľa všetkého dávali pozor na moju sedemročnú sestru Prue, aby sa neutopila v bazéne. Prue to však brala ako obrovskú urážku, myslím to, že potrebuje dozor, takže prvú polhodinu na nás len špliechala vodu z čoho vyplýva, že namiesto pohodového vylihovania na deke sme sa skôr sušili ako práve vyprané prádlo.

"Mali by sme tento rok ešte niečo zažiť. Veď to bola takáááá nuda!" uvažovala Sandra nahlas. Prázdniny boli fajn, ale s tou nudou súhlasím. Určite som tento rok nezažila nič na čo budem v budúcnosti s radosťou spomínať. Žiadne dobrodružstvo, žiadna letná láska, žiadne dlhé noci plné zábavy.

"Už teda nemáme veľa času." upozornila som ju.

"Roadtrip?" mrkla na mňa spod slnečných okuliarov.

"Nemáme auto. A ja ani vodičák. A nechystám sa minúť svoje ťažko zarobené peniaze za benzín!"

"Pravda." pokrčila hnedým noštekom "Tábor?"

"Na to sme pristaré." pripomenula som jej no keď mi skočila do reči, že to myslela tak, či my nepôjdeme animátorovať, prerušila som ju ďalším argumentom "Je koniec augusta, všetky tábory sa dávno skončili!" Možno to vyzerá, že som strašný pesimista, no to nie je pravda. Len sa snažím pozerať na veci realisticky. Na rozdiel od nej, pretože ona, hoci je moja najlepšia kamoška, sa občas správa ako dutá hlava. Duté hlavy sú presne tie dievčatá, čo strávili celé leto kdesi na pláži, tie čo ešte nikdy nepracovali a tie, čo si myslia, že plastické operácie robia ľudí príťažlivejšími. S tým posledným bodom súhlasím ak sa jedná o človeka ktorý prežil požiar domu a potrebuje dorobiť polovicu tváre a nie ak si potrebuje dať zmenšiť nos kvôli fotke na instagram.

"Čo tak camping? Ja by som šla stanovať." navrhla znova a pozrela na mňa svojim šteniatkovským pohľadom. Vďaka hnedým očiam veľkým ako satelitné disky jej to išlo famózne.

"To.....nie je zlý nápad." povedala som skôr ako ma napadol dobrý argument prečo je to hlúposť. Ak ma naši pustia, mohla by to byť celkom zábava. Sedieť pri ohni, rozprávať sa dlho do noci, spať pod hviezdami... Keď som bola dieťa tak sme chodievali stanovať- jas ocom a Maxom, tiež moja sesternica Lottie a bratranec Dean, občas aj strýko Carl a teta Sophie. Na tie týždne vždy celkom rada spomínam.

"Mohli by sme ísť stanovať."  zaškerila som sa na ňu a ona s nadšením vyštartovala domov, aby to oznámila svojim rodičom. U nej doma totiž stačilo oznámiť, že niekam ide. U mňa doma bolo treba notárom schválené potvrdenie, aby som niekam mohla ísť a hoci som sa obávala, v hlave som si už chystala zopár argumentov pre mamu, prečo je to dobrý nápad.

Pár dní pod stanom predsa nikomu neublížilo...