Let's go camping

15.

Na počudovanie to bol práve oheň, čo nás opäť zachránil, keď sme potrebovali usušiť spacáky a naše oblečenie. Ja som bola nútená prezliecť sa do vrchu bikín, pretože som tu nemala inú podprsenku ako tú červenú čo sa pohojdávala na lane (Sandra ho z batoha vytiahla s pohľadom hodným superhrdinu, ktorý zachránil svet) v jemnom vetríku zavesená vedľa Mindinho trička. Zmorene sme sedeli v ihličí a snažili sme sa nájsť niečo poriadne na jedenie. Strčila som ruku na dno svojho ruksaku, kde som s nádejou hľadala nejakú dobrotu, alebo aspoň suché nohavice, no dostalo sa mi iba uštipnutia. Potichu som zakliala a vysypala som obsah batoha na zem. Povypadávali mi čisté ponožky zrolované do guličiek a ja som si uvedomila, že som si ich asi nestriedala tak často ako som si myslela.

"Doriti!" zatiahla som, keď mi zubná kefka dopadla do ihličia, ktoré sa na ňu okamžite nalepilo. Sandra sediaca v tureckom sede vedľa mňa vyťahovala svoje veci oveľa úhľadnejším spôsobom a teda mala právo na škodoradostný úškrn spôsobený mojou nešikovnosťou.

"To sú....." zamračila som sa na pohybujúce sa čierne čiaročky.

"Mravce!" zapišťala Sandra a vyskočila na nohy. Perfektné! V mojom ruksaku si cez noc pochodovali tisícky mravcov, takže šanca na čisté nohavice bola nulová. Mokrý zadok je stále lepší ako doštípaný zadok. Najhoršie na tom bolo, že som si ani nemohla žiadne požičať od Mindy alebo od Sandry, pretože boli odo mňa obe o čosi nižšie a teda aj chudšie. Jedine, že by som si gate požičala od Maxa, ale ako ho poznám, tak má so sebou len tie, čo má oblečené.

"Stále lepšie ako ja!" uškrnul sa Jason a ukázal mi svoj sivý ruksak, ktorý mal naboku vypálenú dieru. Nevenovala som mu ani pohľad, napriek včerajšej uvoľnenej atmosfére a dnešnej dráme, ktorú sme našťastie prežili, som naňho bola stále nahnevaná za to, čo mi povedal.

"Ticho!"vzašepkala Mindy a zahľadela sa za nás. Doteraz sedela opretá o strom a pozerala ponad Maxove rameno, aby jej mohol perom, ktorým nás dostal z horiaceho stanu, nakresliť portrét. On jediný si z toho, že sme takmer zhoreli zaživa, nerobil ťažkú hlavu. Normálne by jej minimálne jeden z nás odvrkol čosi sarkastické, čo by nepochopila, no boli sme takí unavení a vynervovaní, že sme sa vyľakane strhli a všetci sme sa pomaličky, takmer nehybne otočili tak, aby sme videli, na čo tak vystrašene pozerá. Líšky. Šesť či viac malých ryšavých krásavíc stálo medzi stromami ako svorka a vetrili našim smerom.

"Ginger?" opýtal sa Max bez toho, aby čo i len brvou pohol.

"Stopercentne." potvrdila som mu s výdychom. Cítila som sa ako sa trasiem. Toto fakt nebolo normálne, určite boli besné.

"Tie šibnuté zvery ma sledovali celú cestu!" vyhŕkla Mindy a ja som si myslela, že sa pri jej vysokom jačaní vystrašia a utečú, no oni sa ani nepohli. Pozerali sme na seba. Gingerina chlpatá svorka stála tvárou v tvár našej menej početnej, ľudskej. A pomaly sa začala približovať.

"Panebože!" vyskočila som na nohy a všetkých šesť líšok zamrzlo v pohybe, jedna dokonca s labkou vo vzduchu.

"Myslím," začal Jason opatrne a kľakol si podopierajúc sa rukou "že by sme mali utiecť." povedal to pomaly a pokojne, no ešte než doznel koniec jeho vety, všetci sme vyštartovali preč. Preč od líšok, zhoreniny stanu aj od našich vecí nad ohňon. Bežala som smerom k jezeru a potom po brehu ďalej od miesta, kde táboríme. Aaron, ktorý sa v čase nášho zbabelého úteku nachádzal po kolená vo vode len zmätene pozeral, prečo ja a jeho sestra ozlomkrky utekáme pred krvilačným a zbesilým ničím, čo nás prenasleduje. Maxa, Sandru ani Jasona som za nami nevidela. Pravdepodobne utekali iným smerom. Obe sme sa zničene snažili lapiť dych.

"Naše táborisko obsadili líšky!" povedala som Aaronovi, ktorý ešte stále nechápal, prečo sme obe pribehli, akoby nás prenasledovalo zlé svedomie. Zatváril sa, akoby som nemala všetkých päť pokope. Musela som tak vyzerať. A aj znieť.