Let's go camping

Epilóg

„No a potom mi povedal..." Sandra mi zanietene rozprávala o akomsi Lawrencovi, s ktorým sa stretla na vlakovej stanici, keď šiel domov a nevedel trafiť na správne nástupište. Týmto spôsobom už zmeškal druhý vlak, no podľa jeho slov vraj neľutuje. No....komplimenty teda nemá originálne, ale vraj je strašne pekný a milý. A to mojej kamarátke obvykle stačí. Rozprávala by hádam ešte ďalšiu hodinu, keby ju neprerušil jej bratranec.

„Čaute." pobozkal ma, možno trošku dlhšie ako bolo Sandy po chuti.

„Fúúúj, prestaňte s tým!" zamrnčala pobúrene.

„S čím myslíš?" Aaron sa odo mňa kúsok odtiahol, nosom sa ešte stále dotýkajúc môjho líca a uškrnul sa. „S týmto?" pobozkal ma na líce. „Alebo s týmto?" zopakovl svoje provokačné správanie. Kúsok som ho odtisla, pretože som predpokladala, že ešte jeden letmý bozk a Sandra po ňom niečo hodí a prvé čo mala po ruke bol kryštáľový pohár z ktorého sme predchvíľkou vyjedali zmrzlinu, pretože sme nemohli nájsť ani jednu misku. Už to bolo čosi cez štyri týždne, čo sme sa vrátili z našej strastiplnej stanovačky. Škola sa už začala a my sme sa pomaly zahrabávali do zúfalstva spôsobeného predposledným ročníkom. Ja som samozrejme mala malé príjemné rozptýlenie v podobe Aarona, ktorý tento rok hádam konečne zmaturuje. Sandra stále neprejavovala nadšenie z násho pretrvávajúceho vzťahu- myslela si, že ten prvý bozk bol len akýmsi pomätením zmyslov spôsobený šokom, poprípade besnotou. Popravde, aj ja som si to myslela. Ešte aj teraz si myslím, že Aaron a
je dosť praštený a niekedy úplne odveci, ale neprekáža mi to- aj on trpí moje neresti a že ich nie je málo! Nechystám sa zobrať si ho a prežiť s ním zvyšok života, len nás to spolu skrátka baví.

„Bŕŕŕ! Neznášam vás!" striasla sa.
„Nepochybujem!" pridala sa Mindy, ktorá sa zjavila vo dverách. Bola oblečená v jesennej bombere ružovej farby a na nohách mala biele botasky. Sandrina mama ju zabije, je zaťažená na čisté podlahy- drhne ich až dokým sa z nich nedá jesť. Vrhli sme na ňu prekvapený pohľad. S Mindy sa naše vzťahy zlepšili len nepatrne- stále sme sa nevyžívali vo vzájomnej spoločnosti, no napriek tomu to nebolo a také zlé ako predtým. Dokázali sme sa necynicky pozdraviť čo bol takmer ocenenia hodný výkon.

„Došla som sa vám len pochváliť, že o necelé dva týždne budem mať vodičák!" zapišťala nadšene. Vrhli sme na ňu šokované, možno trochu zdesné pohľady.

„O jedného chodca menej!" natešene zatlieskala krútiac bokmi.

„Len o jedného? Segra...nebol by som taký optimista!" uškrnul sa Aaron a Mindy naštvane odkráčala. Keď prešla tri a pol ulice len preto, aby ju takto zotrel, chcelo sa mi ju dokonca poľutovať.

„No a potom mi povedal," pokračovala Sandra zazerajúc na Aarona, ktorý sa usalašil na podlahe. Hlavou sa opieral o moje koleno a pozeral do mobilu. „že by sme mohli niekam v piatok zájsť." zakončila konečne moja priateľka.

„To vážne?" nadchla som sa a priskočila som k nej. Aaronova hlava trsla o podlahu a venoval mi urazený pohľad. Oplatila som mu to rýchlym bozkom na čelo. Zdá sa, že mi je predurčené spôsobovať mu zranenia. Spod krátkeho rukávu trička mu trčala tenká biela jazva ako večná pamiatka na náš prvý nerozvážny bozk, ktorý rozpútal túto pohromu.

„Hej!" zapišťala.

„A pôjdeš?" podla Sandrinho opisu som si Lawrenca predstavila ako tmavovlasého poloboha s kyticou ruží vždy poruke.

„Jasné!" Objala ma okolo pliec. „Myslíš, že tie modré šaty budú moc?" opýtala sa.

„No ja neviem..." v skutočnosti som nevedela, či je vhodný čas na to riešiť to. Do piatku sa môže radikálne zmeniť počasie a Sandra vlastne ani nevie kam ju chce zobrať. Čo ak sa zjaví v modrých šatách a čižmičkách na opäťkoch a on ju vezme napríklad....neviem, vyskúšať si profesionálny downhill?! Mala by byť pripravená na všetko než len na zásnuby.