Maybe Love !

18.Hlas.

(Nakoniec, je z dvoch týždňoch až mesiac. Dúfam, že sa nehneváte. :D)

*O mesiac neskôr*

Ležala som na posteli a topila sa vo vlastných slzách. Nie. Ešte ma to neprešlo. Otec je stále v nemocnici a nevyzerá to s ním nejako rúžovo. Harry.. Harry sa ešte neprebral z kómy. Každý deň chodím za ním mu tam zaspievať nejakú pesničku, alebo mu rozprávam, aký som mala deň, čo som nové zažila. Dokonca som mu povedala aj to, že som sa rozišla s Niallom. S Niallom nám to neklapalo. Je to síce úžastný chlapec, ale zaslúži si lepšie dievča, ako som ja. Viem, že nám to nevydržalo dlho, ale obaja sme sa snažili. No, a dopadlo to takto. Harry je jediný človek, ktorý vie všetko. Úplne všetko. Hovorím mu aj to, čo sme mali na raňajky, alebo obed a či mi to chutilo, alebo nie. Totálne banality. Stavím sa, že keď ma Harry počuje a vníma, tak si o mne myslí, že som totálny cvok. Možno, že aj som. Nevydržala by som bez neho jeden jediný deň. Aj keď mi neodpovedá a len tak tam leží. Aj keď ma nevidí.. tak vždy mám potrebu, sa mu vyrozprávať.

,,Zoééé! Ideš s nami za tvojím otcom?" vtrhla do mojej izby Dan. Teraz všetci bývajú u nás. Áno.. a vie o tom celý svet. Každá Directionerka vie, adresu nášho domu. Máme pred ním dokonca aj ochranku. Keby tam nebola, tak fanúšičky by sa bez hanby vkradli do nášho domu.

,,Jasné Danielle. Počkaj chvílu, musím sa iba prezliecť." povedal som jej. Dan som si oblúbila úplne najciac. Je mojou oporou.

,,Ty zase plačeš?" priskočila ku mne na postel. Skryla som si tvár do dlaní, no ona mi dala ruky dole.

,,Nie." sykla som. Aj hluchý by počul podla môjho roztraseného hlasu, že plačem.

,,Dievča.. celý mesiac ležíš v posteli a plačeš. A keď nie si doma, tak si pri Harrym. V škole si už nebola týždeň." je to pravda. Všetko je pravda. Ale pochopte ma. Je ťažké ho nevidieť. Harryho mám strašne rada. Ja sama neviem, ako a ani prečo. Proste po tej nehode, ako nabúrali plnou silou do stpla s elektrickým vedením, ho mám zarámavoného v srdiečku. Nemôžem si pomôcť, ako velmi mi chýba jeho prítomnosť. ,,Hey. Úsmev." povedal a ukazovákom mi chytila bradu a dvihla ju.

,,Fajn, usmejem sa bezdôvodne, keď ty sa bezdôvodne rozplačeš." povedala som a zotrela si slzy.

,,Ale ja mám dôvod na pláč." odvetila a usmiala sa. Prečo sa usmieva? Hovorí mi tu, že má dôvod na pláč a začne sa tu vyškierať. Prebodla som ju pohladom a postavila som sa. ,,Pomôžem ti s výberom outfitu? Aby si sa Harrymu páčila." povedala flirtovne Dan. Prisahám, že keby mám pri sebe niečo pri sebe, tak to po nej hodím. Nahodila som poker face a vraždila som ju pohladom.

,,To nebolo vtipné!" odsekla som nahnevane. Bolo vidieť, že sa na ňu hnevám. Ignorovala som ju.

,,Ouu.. prepáč. Nechcela som ťa nahnevať. To bol iba pokus o vtip." povedal po chvíli, keď si to všimla. Zase som sa ňu hnusne pozrela.

,,Ktorý nevyšiel..." zamumlala som pre seba. Možno, že to počula, ale nereagovala na to. Šla som smer šatník. Otvorila som ho a začala sa tam prehrabovať. Je už november, koniec novembra.. takže som hladala niečo teplé, aby som nezamrzla. Dan sa mňa čudne pozerala. No čo? Ako keby ona si hneď na prvýkrát vybrala ten spávny outfit. Veď aj tak chodí oblečená, ako keby bolo leto.

,,Tak ukáž, čo tam máš." povedala pobavene a postavila sa vedla mňa. Jemne do mňa drgla, aby som sa jej odstúpila. Spravila som tak. Keď je taká, tak nech mi vyberie oblečenie ona. ,,Takže si zober tieto zateplené legíny a tento nádherný sveter, ktorý som ti kúpila." dala mi všetko do rúk a usmiala sa. Pozrela som na to, musím povedať, že nádherné oblečenie. Legíny boli čierne s bielými vločkami a svetrík bol ešte krajší. Bol telovej farby a v strede bol zlatý sob s červenými rohami.