Maybe Love !

6.Ja Viem Čo Cítim!

*Zoe*

Približoval sa. Jeho pery neboli ďaleko od tých mojích. Oči sme mali obaja zavreté. Jeho teplý dych som cítila na tvári. V tej chvíli sa mi zastavilo srdce. Prestalo biť. Zoe! Čo to robíš! Odkopne ťa, ako aj ostatné! Keď sa skoro dotkol mojích pier odtiahla som sa. Musela som. Musela. Otvotil oči a pozrel sa na mňa. Netváril sa dvakrát nadšene.

,,Prečo si to urobila?" sklopil zrak. Zdá sa mi to, alebo je mu to skutočne lúto? Nie je mu to lúto! Nie! Určite nie! Veď to je Harry Styles! Zhlboka som sa nadýchla.

,,Máš otras mozgu!" povedala som. Dvihol halvu a nechápavo na mňa hladel. Nijako inak si to neviem vysvetliť. ,,Poď, ideme do nemocnice." preklzla som cez neho. Vytiahla som si mobil a vytočila Louisovo číslo.

,,Č-čo? Načo? Som v poriadku!" zvýšil hlas.

,,Nie si!" skríkla som po ňom.

,,Ahoj Zoe. Stalo sa niečo?" v telefóne som počula Louího hlas.

,,No.. áno. Ja som.. kopla som Harrymu poriadnu bombu do ksichtu. Fakt som nechcela. Proste.. kopla som do lopty a on sa nestihol uhnúť. Potom spadol na zem a nevedel sa postaviť. A teraz, ako sme išli domov.. on.. hm.. on.. spadol." Nemohla som zo seba dostať, že sa ma Harry pokúšal pobozkať. Hanbila by som sa pred Louisom, keby o tom vedel.

,,Nespadol som!" Harry mi zobral telefón a začal kričať.

,,Je mi dobre! Nikam nejdem! A mimochodom, ja som NESPADOL! Chcel som ju.." vytrhla som mu telefón teraz ja. Nemôže mu to povedať. Čo by si o mne myslel? Iba to najhoršie. A Becky? Tá by ma zabila! A teraz by som sa tomu nevyhla.

,,Louis prosím ihneď sem príď." rýchlo som povedala.

,,A kde ste?" poobzerala som sa. Bola tma, ale videla som park.

,,Blízko parku. Počkáme ťa tam. Pohni si." povedala som. Za mnou stál Styles. Neotočila som sa.

,,OK. Zdrhám." povedal Louis a zvesil. Bola som rada, že príde. Čakali sme na Louisa. Bolo ticho. Nikto nič nehovoril. Stáli sme na jednom mieste asi päť minút. Ani sme sa nepohli.

,,Čo to malo znamenať?" prerušil ticho Harry. Hovoril šepotom.

,,Daj mi pokoj!" skríkla som. Tá prestava.. Fuj!

,,Odpovedz." povedal to trochu hlasnejšie a prišiel bližšie ku mne.

,,Nič.. vôbec nič to neznamenalo. Presne tak ako tá scéna z bozkom." musela som kričať. Pozeral sa na mňa zvláštne. Velmi zvláštne.

,,Chcel som ťa pobozkať." prišiel ešte bližšie a poreral mi do očí.

,,To ti mám akože veriť?!" prerušila som očný kontakt, lebo som vedela, o čo mu ide.

,,Áno! Bol by som rád." zvýšil hlas a dal krok do dozadu.

,,Si tu necelé dva dni a už si ma chcel pobozkať? Nebodaj aj niečo viac? Si normálny?" zjapala som. Po tvári mi začali tiecť slzy. Prečo plačem?

,,Láska na prvý pohlad?"

,,Žiadna láska. To bola iba túžba!,, počkať. Čo povedal? On sa do mňa.. Nie! Prestaň byť taká naivná Zoe! ,,Č-čo si povedal? Láska? Ty ma.. ty si sa.. What? Nedáva to zmysel. Neverím ti. Takto balíš každú? Nahovoríš jej, že si sa do nej zamiloval a potom ti dá? Už som ti raz povedala, že ti nikdy nedám! Čo je na tom také ťažké pochopiť?! Nie som jedna s tých šlapiek! Uvedom si to!" nervy som už neudržala na uzde. Niekto za mnou zakašlal. Ó Bože prosím nie!