Maybe Love !

9.Máš, čo si chcel!

*Zoe*

Ticho sme kráčali po chodníku. Niall si iba veselo vykračoval a ja som šla okolo neho. Nebolo nám nejako do reči. Ani sa nečudujem.. Ráno sme si povedali asi všetko. Prišlo mi divné, že ma pozval na 'raňajky' on. Musí to tu poznať, lebo ide dobrým smerom.

,,Niall? Ako vieš kde je reštika?" spýtala som sa. Prudko zastal. 

,,No.. ja.. bývala tu moja babka. Bohužial už zomrela." povedal. Mal sklonenú hlavu. Bolo mi ho lúto.

,,To som netušila. Mrzí ma to." podišla som bližšie k nemu a pohladila ho po tvári. Usmial sa.

,,Ja to nechápem." povedal a pokrútil hlavou.

,,Čo nechápeš?" zvedavo som sa opýtala. Dvihol zrak a zahladel sa svojimi nádhernými modrými kukadlami do tým mojích.

,,Hovorili, že si drzá, hnusná.. nepríjemná.. ale mne sa to nezdá." uškrnul sa. Zasmiala som sa. Naisto viem, že mu to povedali Harry s Louisom.

,,Prečo myšlíš? Na predsvečenie, si spomeň na ten telefonát a na dneškajšie ráno. Majú asi pravdu." uvedomila som si, že je zo vážne pravda. Som horšia, než len to. Sklopila som zrak.

,,Nie.. nemajú, keby mali pravdu tak tu teraz nestojíš so mnou a nasledujúce týždne by si sa ku mne ani neozvala. Ale si tu.. rozprávaš sa so mnou.. stačí na vysvetlenie?" ukazovákom sa dotkol mojej brady a pomaly ju zdvýhal. Pozrel sa mi do očí a pohladil ma po líci. Niečo, tak krásne sa mi už dávno nestalo. Bol taký zlatý.

,,Ja.. nikdy mi nikto, nič podobné nepovedal."

,,Vážne? Také milé a krásne dievča, ako si ty, by si to zaslúžilo počuť kazdý deň." pri týchto slovách mi vyšla slza z oka. Neudržala som ju. Po nej nasledovala ďalšia, ďalšia a ďalšia. Rozplakala som sa. ,,Hej princezná.. hore hlavu, aby ti nespadla korunka." ja toho blondiaka žeriem!

,,Si ten najúžastnejší človek na svete." utrela som si slzy a chabo sa usmiala.

,,Nie, ale ďakujem. Nečakal som od teba takéto slová.. si fakt fajn.." úsmev mi opätoval. Bolo mu vidieť na jeho žiarivé zúbky.

,,Nie, ale ďakujem." zasmiali sme sa obaja. Ďalej sme pokračovali v ceste. Nebolo to už ďaleko. ,,A.. kedy zomrela tvoja babka?" neisto som sa naňho pozrela.

,,Pred pol rokom.. presne v tomto mestečku.." č-čo? Chudáčik môj modrooký.

,,Neviem, čo na to povedať.. Nikoho s tvojím priezviskom som tu nezaregistrovala." tu bývala nejaká pani Horanová?

,,Ona.. bola dosť stará a nikam nechodila. Bola zavretá doma. Niekedy som tu za ňou zašiel, ale nikdy som ťa tu nevidel. Zvláštne." fakt nenápadne mení tému.. ale keď sa nechce o tom rozprávať budem to tolerovať.

,,Zvláštne." zopakovala som. Potom následovalo hrobové ticho. Z dialky už bolo vidieť náš ciel. Pomaly sme sa približovali bližšie a bližšie k reštaurácií. Keď sme tam došli objednali sme si. Sadli na stoličky a mlčali. Prečo sa ani neozve?

,,Si v poriadku?" so zdvyhnutým obočim som naňho hladela. Dvihol hlavu a usmial sa.

,,Jasné, prečo by nie?" povedal pobavene. Ako to robí?

,,Ja.. len si sa mi zdal divný.." málva som rukou, aby sme to už nechali tak. Zase sa LEN usmial. Doniesli nám objednávku a my sme začali s chuťou jesť. Ten do seba ladoval a ladoval a ladovaaal..