Nečakaná láska 1

5.Pohovor

Ako tak som sa spamätala z toho, že som bez práce. Sedieť celé dni doma,vyplakávať a pozerať do blba ma prestalo baviť. Vôbec som nechodila von,len na potrebný nákup. Nemala som chuť stretávať sa s ľuďmi. A už vôbec nie hovoriť prečo tak smútim. Vyplakané oči by ma prezradili. Po týždni som to vzdala. Matej mi vybavil pohovor v jeho firme na miesto zapisovateľky. Nebolo to ľahké. Nakoniec šéfa presvedčil. Ešte,že mám jeho. Je taký zlatý. Pomáha mi aj keby nemusel. Mám z toho veľkú radosť. Aj ma utešoval a povzbudzoval,aby som to nevzdávala.Nemusím sa trápiť sama. Skvelý človek. Bez neho by som to nezvládla.
Pripravujem sa na pohovor. Je o deviatej. Životopis a odporúčania mám. Nesmiem na nič zabudnúť,čo sa týka papierov. Inak by to bol trapas. Záleži od toho moja budúcnosť.
Mám ešte čas.Oblečiem si niečo neutrálne. Čierna sukňa a biela blúzka. K tomu sako tej istej farby ako sukňa,a čierne lodičky. Musím vyzerať dobre a zároveň dôveryhodne. Vlasy si natočím, a jemné nenápadné líčenie. Malo by to zabrať,aby ma vybrali. Nie som veľmi optimistická. Nedávam si veľkú nádej. Čo keď sa im nebudem páčiť,alebo nebudú dostatočné moje skúsenosti. Síce strojopis mi ide perfektne,ale aj tak. Toľko otázok a žiadna odpoveď. Hovorím sama zo sebou. Tá skľúčenosť ma zabíja. Nerobí mi to dobre.Musím s tým niečo urobiť ,inak sa asi zbláznim.
Mám strach. Čo ak ma nevyberú.
Potom si už budem musieť poradiť aj sama.
Už je to tu. Idem na pohovor. Firmu som našla ľahko. Matej mi podrobne vysvetlil kde sa nachádza. Stojím pred budovou.
Moje nohy sa nechcú pohnúť. Akoby som bola prilepená. Bude to pravdepodobne mojou trémou. Vzchopím sa a pokračujem ďalej. Tá budova je dosť vysoká.Vojdem cez veľké sklenené dvere do veľkého priestoru. Pohybuje sa tu veľa ľudí. Predo mnou je nápis Recepcia. Zastavím tam. Pýtam sa recepčnej :
"Dobrý deň,idem za pánom Novotným. Mám tu pohovor".
Pozrie sa na mňa milým úsmevom.
"Dobrý deň. Nech sa páči,sadnite si".
Tak som si sadla do pohodlného kresla a čakala. Medzitý niekomu volala.
"Slečna,môžete ísť. Prvé poschodie,tretie dvere zľava."
"Ďakujem". Vstanem a idem po schodoch. Správne dvere nájdem rýchlo. Upravím sa a zaklopem. Za dverami počuť " Ďalej". Vojdem do nie veľkej kancelárie. Za stolom sedí sedí starší muž zo šedivými vlasmi. Môže mať tak po päťdesiatke,odhadujem. Zodvihne zrak od papierov a povie:"Sadnite si slečna Baumanová".
Posadím sa na stoličku oproti nemu. "Môžete začať hovoriť aké máte skúsenosti a prax".
Povedala som mu všetko. Každé slovo počúval pozorne. Potom sa zapozeral do papierov. Mám nádej,myslela som si.
"Prečo chcete u nás pracovať ?"
Povedala som dôvod a prečo.
Chvíľu premýšľal a povedal: "Mám na vás odporúčanie od pána Klenovského. Povedal,že ste veľmi schopná a spoľahlivá." Na pár minút sa odmlčal. Som v rozpakoch. Neviem čo si o tom mám myslieť. Dúfam,že Matejove odporúčanie bude stačiť.
Odsunul stoličku a postavil sa.
"Na základe vašich skúseností vám môžem povedať,že ste prijatá."
To som si vydýchla. Mám naozaj prácu. Uľavilo sa mi. Konečne.